Nepál 2015 • Helambu a Langtang po zemetrasení

V apríli roku 2015 zasiahlo Nepál masívne zemetrasenie s epicentrom severne od Káthmandu. O mesiac neskôr nasledovalo ďalšie, o niečo slabšie. Už to prvé malo za následok tisíce mŕtvych a obrovské materiálne škody najmä na vidieku, kde bola väčšina domov postavených z kameňa. Najviac postihnuté boli oblasti Langtangu a Helambu, kde boli desiatky dedín doslova zrovnaných so zemou. Kvôli korupcii, ktorá v Nepále vládne, sa zahraničná finančná pomoc len ťažko dostáva za hranice Káthmandu.

Drvivá väčšina peňazí končí v hlavnom meste, či už vo firmách úradníkov alebo „efektívnymi“ opravami chodníkov, pritom na vidieku dostali ľudia ledva stany alebo prikrývky. Takže môj tohtoročný trek mieri práve do postihnutých oblastí, aby som svojimi peniazmi podporil vidiečanov, ktorí to potrebujú najviac.

Tentokrát nečakám nejaké rýdzo turistické zážitky, lákajú ma úplne iné časti Nepálu, na druhej strane sa aj tu dá nájsť kúsok správnej vysokohorskej turistiky - prechod z Langtangu do Helambu cez päťtisícové sedlo Ganja La (Gandža La).

V ubytovniach - ak nejaké po ceste nájdem - plánujem nechávať zhruba dvojnásobok bežnej útraty. Prácu na stavbe a dopestované jedlo majú rodiny na vidieku viac-menej „zadarmo“, ale chýbajú im peniaze, za ktoré si môžu kúpiť drevo, prikrývky či stavebný materiál. Takto sa im aspoň nejaké dostanú, na rozdiel od väčšiny medzinárodnej pomoci, ktorá končí v rozkopaných káthmandských chodníkoch.

Trasa, ktorú chcem prejsť, v podstate spája tri treky - najprv západnú časť Helambu treku, potom celý Gosainkund aj Langtang trek, a nakoniec zasa Helambu trek, tentokrát východný hrebeň.

Ako obyčajne, na začiatok dávam mapu s prejdenou trasou kvôli lepšej predstave. 163 kilometrov, 72 hodín pochodu s celkovým prevýšením ±12 350 metrov.


Celá oblasť je pomerne dobre zmapovaná a nadmorské výšky sedia takmer na meter. Aj medzi jednotlivými vydavateľmi sa údaje takmer nelíšia, a to je u nepálskych máp pomerne výnimočná situácia. Jednoducho, na údaje v mapách sa tu celkom dá spoľahnúť.


Deň 1: Sundarijal (1 460 m) - Kutumsang (2 490 m)

Prevýšenia: ↑2 265 m ↓1205 m
Vzdialenosť: 26,5 km, 10 hod.
Teplota: ráno 10 °C, cez deň 5-15 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Úseky:
Sundarijal - Chisapani (2 165 m): 3:15 hod.
Chisapani - Chipling (2 170 m): 2 hod.
Do Sundarijalu, okrajovej časti Káthmandu, sa z Thamelu veziem taxíkom za necelých 15 €. Stálo by to menej, ale v súčasnej palivovej kríze sa ceny za dopravu zle zjednávajú. Dalo by sa sem priviezť aj lacno autobusom, ale chcem vyrážať skoro, keď ešte žiadne nejazdia.

Do prvého sedla Borlang Bhanjyang (2 430 m) je to presne tisíc výškových metrov stúpania, trvá to tak 2,5 hodinky. Stúpa sa pozdĺž vodovodného potrubia, ktoré vedie z nádrže na pahorku. Cestou sa platí vstupné do rezervácie Shivapuri (Šivapuri), 565 NPR (5 €). Dosť ma zaujme cenník, v ktorom bola jedna z položiek „vjazd na motorke“.

Rezervácia Shivapuri je zdrojom vody pre celé Káthmandu, je tu niekoľko nádrží s vodou. Priamo cez jednu z nich vedie chodník, prechádzam po obslužnej lávke na hrádzi.
Les je plný zvierat a vtákov, všetko navôkol šteboce, toká alebo uteká. Občas počuť dupot kopýt na strmých stráňach, keď chvíľku ticho postojím, občas sa ukáže nejaká srnkoidná potvora. Presný model si tipnúť netrúfam, aj tak je zakaždým iná.

Pri zostupe zo sedla sa ukážu krásne výhľady na niekoľko skupín sedem- aj osemtisícoviek. Z oparu sa v 150-kilometrovej vzdialenosti črtajú Annapurny, trochu bližšie je Himalchuli aj Manaslu (8 163 m), 60 kilometrov na severozápad sú štyri sedemtisícové vrcholy Ganesh Himal.

V Chisapani sa jarné zemetrasenie ukazuje naplno. Aj železobetónové domy sú rozborené, každý je nahnutý na inú stranu. Domy bez skeletu sú napadrť. Je už takmer trištvrte roka po zemetrasení, takže trosky sú väčšinou roztriedené, odpratané a domy sa pomaly začínajú stavať nanovo. Nepôsobí to beznádejne ako tie fotky, ktoré kolovali po nete bezprostredne po zemetrasení.

Dá sa tu kúpiť TIMS, za rovnakú cenu ako v Káthmandu - 2000 NPR (17,40 €). Takže som nemusel otravovať predsunutú káthmandskú jednotku (Himala Tamanga), čo ma dobrovoľne stálo 25 USD navyše.
Za Chisapani nasleduje tristometrový zostup ku sedlu Pati Bhanjyang. Správny smer v celej oblasti sa dá držať pomerne jednoducho - aj keď je všade plno križujúcich chodníkov a ciest, v podstate stále sa ide takmer presne na sever. Cesta pre autá a motorky sa často kľukatí v širokých serpentínach, ale chodník bez rozpakov ide priamo do kopca či z kopca.

V Pati Bhanjyangu následky zemetrasenia bijú do očí. Stáť nezostala jediná jedna budova. Okrem školy, ktorá mala železobetónový skelet a stačilo obnoviť múry, sa všetko stavia odznova. Ale aj tá škola je skôr veľké stavenisko (a primerane nebezpečné), ako hotová budova. Tu sú však vďační aj za to. Dedina je plná suti a nevytriedených háld. Smutný pohľad, ale ľudia sú tu stále usmievaví.
Za Pati Bhanjyangom prichádza navigačný rébus - cesta doľava sa približne drží správneho smeru, cesta doprava ide viditeľne inde. Ale chodník stúpa prudkým pahorkom medzi nimi, pričom je zamaskovaný novopostaveným hotelom a hotelovým záchodom. Našťastie na nádvorí sedia domáci, ktorí ma odnavigujú na správny smer. Tak funím serpentínami do strmého zalesneného žľabu, pričom ma po celý čas sprevádza zajakavý detský smiech, čo sa ozýva zhruba z polovice svahu. Nikde nikoho nevidím, ale je to milé a pristihnem sa, ako sa popod fúzy usmievam. Hore v Chiplingu (Čiplingu) som zasa príliš skoro, ešte nie sú ani dve hodiny.

Ide sa veľmi dobre, chodník buď dlho stúpa alebo dlho klesá. Žiadne desiatky krátkych a únavných výšvihov hore-dolu, stačí si zvoliť tempo a hodinku ho držať. Paráda. A keď sa k tomu pridá aj fakt, že lesné vložky sú veľmi krátke (do desiatich minút sa vždy ukáže výhľad alebo les rovno skončí), je táto cesta naozaj zábavná. Je to tak odlišné od džungľových oblastí, ktorými sa človek prediera ku Kančendžonge ci Dhaulágirí.
Rozhodujem sa, že potiahnem až do Kutumsangu. Je to polovica zajtrajšej etapy, čo mi môže pomôcť vo vytvorení nejakej rezervy. Môj itinerár je dosť napnutý a reálne hrozí, že nestihnem lietadlo domov. S vytvorenou rezervou by to malo byť bez problémov, aj keď zadarmo to asi nebude, nejaký otlak alebo unavený sval si to odnesie. Na to však športoví lekári vynašli spoustu skvělých prášků, Lance Armstrong by vedel rozprávať. Nad mojím repertoárom pozostávajúcim iba z aminokyselín, vitamínov a minerálov by sa síce iba pohŕdavo pousmial, ale mňa aspoň nikto doživotne z trekov nevylúči, všakáno...

Za Chiplingom vystúpam až na hrebeň do osady Thotundanda, kde sú dve-tri usadlosti a kopec ubytovní... Všetko je však zbúrané, pozhadzované zemetrasením. Vzduch je plný jemného sivohnedého prachu, ktorý pokrýva všetko navôkol. Nikde ani živáčika.
Pár sto metrov za posledným rumoviskom sa chodník zasa napája na cestu a ja schádzam k dedine Gul Bhanjyang. Je plná novopostavených, renovovaných aj zrúcaných ubytovní. Prejsť cez dedinu mi trvá peknú trištvrte hodinu.

Za ňou čaká výživný krpál, sviežich 400 výškových metrov nahor až do Kutumsangu. Stúpam v mraku. Trochu mi rozhodí sandál, keď konečne vyleziem nahor a vidím všetko popadané, jedno rumovisko za druhým. Že je to ozaj Kutumsang hovorí iba jeden rozcestník, ktorý nejakým zázrakom ostal stáť. Veľmi smutný pohľad, a nie preto, že nemám kde spať - však nakoniec mám stan a rezervné jedlo na 1,5 dňa presne pre takýto prípad...
Ale slnko práve zapadá, svetlo bude ešte aspoň hodinu, tak pokračujem ďalej. Bud natrafím na ďalšiu dedinu alebo nejaké príhodné miesto na stanovanie. Po polhodinovom miernom zostupe nakoniec naďabím na dedinu, ktorou je - Kutumsang! Značenie na mapách zjavne nepomenúva nejaké kompaktné dediny, ako skôr celé oblasti. Síce aj tento Kutumsang je popadaný,  tu sa však pracuje na opravách a časť jednej ubytovne znova stojí. Tak sa tam u rodiny Šerpov ubytujem.
Obnova dediny funguje tak, že najmenej poškodená budova (alebo budovy) sa opraví ako prvá. Tá po prvé slúži ako hotel pre prípadných turistov, po druhé (a hlavne) ako noclaháreň pre zvyšok dediny. Noci sú chladné, teploty klesajú k nule, a tak sa v týchto noclahárňach schádza večer takmer celá dedina. Bohužiaľ pre mňa to znamená hluk po celú noc, ako sa unavení chlapi potužení rakši (miestnou pálenkou) pokúšajú nájsť voľnú posteľ na prespanie. K tomu neodmysliteľne chrchlanie, chrápanie a buchot, takže sa veľmi nevyspím. Nijako priveľmi ma to však netankuje, stále som na tom lepšie, ako ktorýkoľvek z domácich.


Deň 2: Kutumsang (2 490 m) - Phedi (3 730 m)

Účet v hoteli v Kutumsangu: 930 NPR (8 €)
Prevýšenia: ↑2 175 m ↓910 m
Vzdialenosť: 19,2 km, 10:45 hod.
Teplota: ráno 0 °C, cez deň 5 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Úseky:
Kutumsang - Mangengoth (3 285 m): 2:30 hod.
Mangengoth - Tadepati (3 690 m): 2:30 hod.
Tadepati - Ghopte: 1:45 hod.
Ghopte - Phedi: 3 hod. 
Pár minút za Kutumsangom je polozbúraný checkpost, kde mi kontrolujú TIMS a skásnu ma o 3390 NPR (29,50 €) za vstupné do Národneho parku Langtang.

Po stúpaní lesom (opäť) plným zvierat sa ukáže niekoľko výhľadov na pás zasnežených šesť- a sedemtisícových vrcholov. Stále sú však príliš ďaleko. Cesta je húpavá, trochu nahor, trochu nadol - nie je to tá paráda ako včera. Navyše sa dosť ide lesom. Po 2,5 hodine som v Mangengothe (Magingote) - ubytovniach, kde som podľa pôvodného plánu mal dnes končiť. Hneď z tej prvej sú celkom slušné výhľady na hradby hôr. Ako všetko doteraz sú aj tieto ubytovne po zemetrasení postavené nanovo.
Celú cestu míňam zborené domy, usadlosti a ubytovne. Väčšina je ponechaná tak, ako sa zrútili, len sú zo sutín povyhrabávané a odnesené veci, ktoré sa ešte môžu zužitkovať inde. Ide najmä o drevo, okná a kovové veci - riad, hrnce, nástroje...

Pri stúpaní do sedla Tadepati chodník zrazu končí v masívnom kamenistom zosuve. Obísť ho horom znamená vyjsť výživných 250 metrov priamo nahor, kolmo na vrstevnice. Cestička je nevýrazná a stráca sa, navyše ma výhľady na zrúcaniny domov, okolo ktorých som išiel, trochu zneistia - nemali to byť práve tie ubytovne, čo sú na mape nakreslené v sedle? Poloha by zodpovedala. Nakoniec rezignujem na môj pestovaný a inak vcelku spoľahlivý orientačný zmysel a vyťahujem GPS. Idem správne.

Vľavo vidím údolie rieky Tadi Khola, ako sa láme zo severného smeru na severozápad a prudko stúpa až do výšky cez 4600 metrov. Tade pôjdem, vidím niekoľko usadlostí, v jednej z nich tuším Phedi, kam by som chcel dnes dôjsť.
Na vrchole zosuvu vidím pár vyšliapaných cestičiek, tak cez neho prechádzam, ale po pár metroch ledva viditeľné cestičky končia predieraním sa džungľou. To správna cesta nebude. Tak pekne s malou prdelkou idem cez zosuv naspäť a pokračujem priamo nahor. Postupne sa ukazuje nový chodník, ale celý tento tyjáter kvôli jednému blbému zosuvu ma stál vyše pol únavnej hodiny.

Ale tie výhľady z kopca nad zosuvom! Olalá! Vidno cele pásmo najvyšších hrebeňov Himalájí od Langtangu na východ! Stále sú síce ďaleko, ale už na dosah. Vidno aj pahorky nad sedlom Ganja La, cez ktoré pôjdem naspäť tak o týždeň.
Vľavo vidím nejakú zrúcanú ubytovňu, tak k nej zamierim. Thadepati, no konečne. Ako všade navôkol, aj tu je všetko popadané, ale nevytriedené. Z pôvodných troch veľkých ubytovní sú dve veľké rumoviská a jedna malá ubytovňa nanovo postavená pre núdzové ubytovanie turistov.
Velí jej dedo, ktorého angličtina je ešte horšia ako moja, a tak sa z nevinnej otázky Do you have water rozvinie päťminútový rozhovor, počas ktorého mi dedo poukazuje fotky rodiny a prinesie nejaké keksy (fakt netuším prečo), ja mu zasa vybaľujem mapu, lebo som mal dojem, že sa na ňu pýta. Nuž, nepýtal...

Je tu skutočne pekne, s nádhernými výhľadmi, ale chcem dnes dôjsť až do Phedi a urobiť si deň rezervu. Toto je však miesto, kde by si mal človek naplánovať noc. Správna výška, inšpiratívne výhľady doďaleka, dokonca by sa tu dal stráviť aklimatizačný deň a vybehnúť pár sto výškových metrov do steny Soli Danda.
Ale ja pokračujem. V skratke - toto je moja nočná mora. Chodník vedie cez množstvo prudkých bočných rebier, stále nahor a nadol, navyše v hustom lese, aby človek náhodou nevidel, ako sa vôbec nikam nepribližuje. A ako bonus tu sú nové zosuvy po zemetrasení, ktoré treba prácne obchádzať. Chodník často za zosuvom pokračuje v rovnakej výške, ale aby som sa k nemu dostal, musím sa predrať 10-15 výškových metrov nahor k miestu, kde sa dá zosuv pretraverzovať. Na druhej strane  potom zasa pekne naspäť k chodníku.

A týchto výšvihov tu sú desiatky!
Začínam byt unavený, tak sa rozhodnem, ze nepôjdem až do Phedi, ale ostanem na polceste v Ghopte. No trt baraní. Z Ghopte je len kopa kameňov a dreva, jedno veľké opustené rumovisko, z ktorého sa vzhľadom na neprístupný terén ani neoplatí poodnášať užitočné veci. Nie je tu ani centimeter rovnej plochy, kde by som mohol postaviť stan.

Preto frčím ďalej do Phedi. Chodník sa trochu upokojil - síce stále prechádza cez ostrohy a bočné hrebene, ale už sa do toho nemotajú čerstvé zosuvy. Takže sa dá zvoliť výstupové alebo zostupové tempo a pol hodinku ho držať. Akurát poslednú hodinu už idem v tme, v slabučkom svetle úzkeho kosáčika Mesiaca. V diaľke vidím svetielka čeloviek, som rád, že tam niekto je. Pri brodení riečky so spádom takmer vodopádu tesne pred Phedi mi veru všetko jedno nebolo.

Vystúpam posledný prudký hrebienok a skoro ma trafí šľak - ubytovňa síce ako-tak stojí, ale všetko je pozamykané a všade je tma. Tak si trochu od pľúc po slovensky zanadávam, že ma musia počuť až v Káthmandu... na čo sa zvnútra ozve nesmelé Is anybody there? No asi nie je, to si len okololetiace vtáčiky cibria slovenčinu...

Z Thadepati mi to až sem do Phedi trvalo päť hodín, takže som o pol siedmej večer zobudil nepálsku rodinku aj s ročným deckom, ale odmieta ma to trápiť. Najem sa, natlačím do seba vitamíny a idem spať. Čo sa mi zasa nedarí, lebo v izbe je tradične okolo nuly a v mojom zimnom spacáku sa potím ako na štátniciach.


Deň 3: Oddych v Phedi

Vylet k troskám lietadla: ↑↓250 m, 2 km, 1:30 hod.
Vylet na pahorok nad Phedi: ↑↓300 m, 1,5 km, 2 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 6 °C
Spotreba plynu: 0 min.
V slnečnom ráne si pred ubytovňou pozerám, kade som to vlastne včera išiel - a nie je mi všetko jedno. Úzke chodníčky v rímse zarezané do strmej steny, zamrznuté rokliny a podobné radosti - zasa som raz mal viac šťastia ako rozumu. Najmä šikmý zostup z hrebienka v diaľke naproti cez tri poriadne strmé suťoviská bol dosť adrenalínový.
Domáci sú celkom sympatickí, no Dava, hlava rodiny, vôbec nevie variť. Ale možno za to môžu len obmedzené zásoby po sezóne, takže „zelenina“ je v podstate iba kapusta, cesnaku nemá už ani strúčik a cibuľačka je iba vývar z nejakého vyschnutého čohosi.

Chcem si ísť pozrieť trosky thajského airbusu, ktorý v roku 1992 narazil do južnej steny kopca týčiaceho sa nad Phedi. Nehodovej turistike veľmi neholdujem, ale vraj je to dosť emotívne miesto, tak si aspoň nejako vyplním oddychový deň. Dava zavetrí možnosť privyrobiť si a ponúka sa ako sprievodca. Chce tisíc rupií (asi 8,50 €), ktoré mu v rámci pomoci postihnutým oblastiam bez problémov sľubujem. Inak by mi z toho naskákali vyrážky.

Po prudkom zostupe k mostíku na druhú stranu rokliny a zhruba pol hodine štverania sa po príkrych svahoch sa v tráve objavujú sporadické úlomky z lietadla, väčšinou plastové čalúnenie a izolácia. Jednotlivé kusy nemajú viac ako 20-30 centimetrov a medzi kríkmi je celkom problém ich zbadať. Toto že má byť miesto havárie?
Lezieme nahor bližšie k úpätiu kopca, medzi kameňmi sú zapadnuté aj väčšie kusy duralového plášťa s oknami či oceľového podvozka. Najväčšie z nich majú tak dva metre a sú viditeľne poskrúcané a zdeformované po náraze. Stále mi však chýbajú naozaj veľké kusy - časti trupu či krídel, tie aj po silných nárazoch zostávajú viac-menej vcelku. Ale nič také tu nie je, a dosť sa mi nechce veriť, že by to z takto neprístupného terénu odniesli alebo rozkradli. A hlavne - celé miesto je emotívne asi ako hodina občianskej náuky. To je asi daň za to, že informácie som čerpal z dvadsať rokov starého cestopisu...
Je tu ešte jedna možnosť - ak lietadlo kopec len lízlo, veľké časti mohli zotrvačnosťou preletieť až za bočný pahorok na západe, a tu pod kopcom sú len úlomky zo samotného nárazu. Tomu by zodpovedala aj satelitná fotografia na Google maps, čo som našiel v rámci prípravy na trek - za pahorkom je tvar zodpovedajúci trupu lietadla aj s chvostom, a v správnej výške. Ale je to teória vycucaná z prstu, opýtať sa niet koho - Dava v čase havárie ešte ani nebol na svete a nik iný tu nie je. Aj na nete sa informácie o nešťastí zháňajú len ťažko, fotky som nenašiel vôbec.

Vraciame sa do ubytovne. Aby som nezlenivel, poobede si dávam ešte jeden výlet na lúku severozápadne od Phedi. Preskáčem tam po riedkom suťovisku, cieľom je dostať sa na 4 000 metrov nadmorskej výšky a zostať tam aspoň dve hodiny, aby som to mohol nazvať aklimatizáciou. Ale po polhodinke ma začnú žrať mrle, tak zasa schádzam dolu.

Obe ubytovne v Phedi sú pomerne dosť nahnuté, človek sa v noci gúľa z postele dolu, no treba si zvyknúť. Domáci to nijako neriešia a riešiť nebudú. Dúfam, že ďalšie zemetrasenie nepríde zrovna v túto noc.
Malá Pemba, dcéra domácich, je jednoročné živé striebro. Bez strachu, bezprostredná a zvedavá až za limit. Fakt nechápem, ako v takomto prostredí môže prežiť čo len jeden deň - všade samé kolmé zrázy, rozpálené piecky, zle naukladané kamenie, uvoľnené svahy... A keď ju rodičia nechajú samu stáť na metrovom štóse plastových stoličiek, už to fakt nezvládam a pribehnem k nej. A to rozhodne nepatrím medzi nejakých úzkoprsých rodičov, ale v Nepále sa tie latky musia tak nejako nastaviť nanovo... Dava so ženou sa mi len smejú, a keď malú nechajú učiť sa chodiť na meter vysokom vratkom stole a obaja odídu rúbať drevo, už len mávam rukou.
Faktom je, ze som malú ani raz nevidel nebezpečne stratiť rovnováhu alebo chytiť niečo rozpálené. A že tých príležitostí bolo... O tom, že chodí bosá, aj keď je pod nulou, ani nehovorím. Tu niekde je základ toho, prečo Nepálci chodia celú zimu po snehu len v šľapkách.

S Pembou sme už celkom dobrí parťáci, tak jej podvečer čítam, čo zjavne jej rodičia nerobia - na odľahlých samotách v nepálskych horách sa to veľmi nenosí. Po chvíli si uvedomím, že pod nami na dlážke sedia aj jej rodičia a všetci traja s otvorenými ústami nepohnute počúvajú, ako im z časopisu Geo čítam o medzinárodnom vedeckom tíme zaoberajúcom sa rizikovými faktormi stacionárnych podhladinových zariadení. Po slovensky.


Deň 4: Phedi (3 730 m) - Laurebina La (4 610 m) - Laurebina (3 955 m)

Účet v hoteli v Phedi: 3 390 NPR (29,50 €)
Prevýšenia: ↑1 000 m ↓775 m
Vzdialenosť: 10 km, 6:45 hod.
Teplota: ráno -3 °C, cez deň 3 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Úseky:
Phedi - Laurebina pass (4 600 m): 3,5 hod.
Laurebina pass - Gosainkund (4 040 m): 1 hod.
Gosainkund - Laurebina (3 955 m): 1,5 hod.
Dnes ma čaká jeden z highlightov treku - sedlo Laurebina s krásnymi výhľadmi a posvätné jazerá. Po jednom z nich - Gosainkund, sa volá celý trek z opačnej strany od Dunche (Dunče) až do sedla.

Počasie mi stále vychádza, je síce kosa, ale jasno, s nízkou nemerateľnou vlhkosťou - aj keď výhľady do nížin sú silno zafarbené do modra lomom svetla. Zimný sen. Cestou nahor sa zhruba od štvortisícovej výšky pridáva vietor, ktorý postupne silnie, neskôr pribúdajú aj nepríjemné nárazy. Ale tak to má v týchto výškach byť. Hlavu si balím do šatiek a na oči dávam okuliare s penovým tesnením proti podfúknutiu (z Lidlu asi za 8 €). Skvelý vynález to tesnenie...

Míňam ubytovňu High Camp (High Phedi), ktorá je - ako inak - zborená zemetrasením. Zdá sa, že to tu nikto ani nevytriedil, len opustil. Smutný pohľad.
Stále sa mi ide dobre, napriek výške a vetru. Sedlo vo výške 4 610 m prichádza dosť nečakane, prekvapí ma rovnako ako kopec ruín po domoch. Sú však viditeľne staré a nijako s jarným zemetrasením nesúvisia. Netušil som však, že to tu niekedy bolo tak frekventované, aby sa tu oplatilo postaviť toľko stavieb.
Hneď v sedle je prvé z dnešných jazier - Surya Kund (Surija Kund). O pár sto metrov ďalej sa objavuje malé Ganesh Kund (Ganeš Kund), sprevádzané panorámami zasnežených masívov v pozadí. V tom západnom je osemtisícovka Manaslu! A o niečo neskôr sa v diaľke pridáva ďalší masív - tentokrát s Annapurnami. Nádherné miesto.

A to najkrajšie iba nadchádza - jazero Gosain Kund aj s priľahlou osadou postavenou na vyvýšenom pahorku na brehu. Je tu naozaj krásne a určite sa sem oplatí prísť na pár dní. Alebo aspoň rozplánovať trek tak, aby tu človek strávil časť poobedia a noc. Alebo aspoň tú noc...

Užívam si panoramatický bonbónik - vzadu vidno 150-kilometrov vzdialenú skupinu Annapúrn. Úplne vľavo Annapurna South (7 219 m), potom posvätný Machhapuchare (6 993 m), vrchol osemtisícovej Annapurny I (8 097 m) trčí spoza hrebeňa v strede masívu. Vedľa nich je skupina s osemtisícovkou Manaslu (to je ten „menší“ kopec s plochým vrcholom zhruba v strede panorámy), vpravo skupina Ganesh Himal.
Som tu však príliš skoro, je ledva obed. Celá osada Gosainkund aj so stupou bola pri zemetrasení silno poškodená. Stupa je už čiastočne obnovená, rovnako aj niektoré ubytovne. Našťastie väčšinu stavieb nebolo treba stavať odznova, ako v iných častiach treku. V jednej z ubytovní priamo nad jazerom si dávam aspoň symbolický čaj a zjem flapjack.
Chodník od jazera až k osade Laurebina je sen každého turistu. Ide sa v mierne zvlnenom traverze, dolu sa striedajú jazerá, v diaľke zasnežené masívy... Potom sa k už známym panorámam pridá aj výhľad do údolia Langtang aj s bielym pásom hrebeňa s najvyšším kopcom celej nepálskej časti tejto oblasti - Langtang Lirung (7 227 m).
Pri zrútenej stupe konečne stretávam nejakých turistov, idú opačným smerom - z Dunche ku jazerám. Schádzam nadol do osady Laurebina a napriek tomu, že je len niečo po druhej, zostávam tu. Potrebujem si niečo napísať.
Opravená ubytovňa je tu len jedna, a tak nemám veľmi na výber. No, opravená... Lepšie povedané drží pokope, aj to nejakým zázrakom. Dosky v podlahe sa rozchádzajú vari na pol metra, celá strecha je komplet nakrivo a podfukuje ju, dvere sú nezatvoriteľné, v „izbách“ je buď nahádzané drevo alebo materiál vyzbieraný z iných domov, atď. Všade špina, úlomky a potrhané matrace. V miniatúrnej izbe, ktorú nafasujem, je kopec ostrých úlomkov všetkého možného, trčiace klince, rozštiepené dosky... Dosť sa bojím, že si v noci roztrhám spacák, tak si od dvadsaťročného šéfa ubytovne požičiavam kladivo a trochu igelitu, a dávam to dokopy.
Šéfinko sa po celý čas, čo som tam, hrá pri okne s mobilom. Postaví sa len vtedy, keď si niečo objednávam. Onedlho sa k nemu pripoja dvaja bratranci, ktorí robia sprievodcov jednej Nemke s Nepálcom, čo sú tu ubytovaní už asi týždeň. Bratranci tiež vyťahujú mobily a namiesto toho, aby sa snažili dať dokopy ubytovňu, čučia na hry a na filmy. No... Tak tu im asi viac peňazí nenechám.

Večer si užívam gýčový západ slnka s výhľadom na masívy Annapúrn a Manaslu. Raňajky si objednávam na trištvrte na sedem, ale ako tak počúvam miestnu omladinu dlho do noci pozerať filmy, veľkú nádej tomu nedávam...


Deň 5: Laurebina (3 955 m) - Sherpagaon (2 625 m)

Účet v hoteli v Laurebine: 1 500 NPR (13 €)
Prevýšenia: ↑1 600 m ↓3 005 m
Vzdialenosť: 24,5 km, 9:30 hod.
Teplota: ráno -5 °C, cez deň 15 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Úseky:
Laurebina - Mukharka (2 500 m): 1,5 hod.
Mukharka - Thulo Syaphru (2 250 m): 1 hod.
Thulo Syaphru - Syphrubesi (1 460 m): 1,5 hod
Syaphrubesi - Khangjim (2 235 m): 2 hod.
Khangjim - Sherpagaon: 2,5 hod.
A áno. Ráno ma nielenže žiadne raňajky nečakajú, ja ani neviem nájsť nikoho z domácich! Preliezam ubytovňu zvnútra-zvonku, ale okrem izby, kde spia Nemka s Nepálcom z Káthmandu, nenachádzam nikde nikoho. Až asi o štvrť na osem v jednej z izieb, kde je narúbané drevo, sa naveľa ozve I'm coming... Uf.

No nič. Poučenie pre budúcnosť - vyhýbať sa ubytovniam, kde velia dvadsaťročné nedôchodčatá a hľadať také, kde to má pod palcom postaršia ženská - didi. Tie si už vedia narobiť priadok.

Dnešok je deň s otvoreným koncom. Pôvodne viedol chodník cez Thulo Syaphru priamo na východ do údolia Langtang. Ten chodník však dosť zrušilo zemetrasenie, uvidím, či sa tade bude dať prejsť. Informácie sú rozporuplné, od „nedá sa“ až po „urobili nový krásny chodník“...

Schádzam ku Cholangpati (Čolanpati), kde sa hneď za prvým domom prudko vpravo odpája nadol skratka do Thulo Syaphru. Mala by skrátiť cestu asi o dve hodiny, nemusím to obchádzať po hrebeni cez Shing Gompu (Šing Gompu).

Spočiatku prudko klesám lesom, keď vyjdem na pasienky, oteplí sa a ja sa prezliekam z „vysokohorských“ teplých vecí do tenkých flákacích. Po hodine a pol som v Mukharke, osade s krásnou slnečnou ubytovňou, čo nie je zaznačená na žiadnej z mojich máp. Škoda, keby som o nej vedel už včera, radšej potiahnem sem. Príjemný domáci, pekné výhľady, dokonca medzery medzi kameňmi sú zaplácané blatom, aby cez ne neprefukovalo.
Po ďalšej hodine som v Thulo Syaphru. A to sem malo trvať štyri hodiny nepálskeho merania času. Asi som vo forme... Dedina to pri zemetrasení poriadne schytala, nenašiel som jediný pôvodný dom. Možno niekde v diaľke na pasienkoch, ale tu na hrebeni je opravované alebo zrútené všetko. Na rozdiel od Laurebiny je tu však čulý ruch, všade sa poctivo opravuje, klepot kladív o kamene počuť doďaleka.

Pýtam sa niekoľkých ľudí na chodník do Langtangu, vraj je strhnutý a nedá sa prejsť, ani miestni tade nechodia. Zvláštne, že po pár minútach debaty sa tade už prejsť dá, ale iba so skúseným sprievodcom, ktorým je - čuduj sa svete - práve ten Nepálec, s ktorým sa zrovna rozprávam.

Tuto debatnú ekvilibristiku už poznám, preto radšej volím bezpečnejší variant - obchádzku cez Syaphrubesi (Šiafrubesi). Bohužiaľ je to presne na opačnú stranu a bude ma to stáť 800 výškových metrov navyše. Ale však čo, môžem šliapať od siedmej do piatej, keď zapadá slnko, aj tak nie je veľmi čo iné na robote. Ide mi to dobre, som sám a z chodenia mám radosť.

Pýtam sa na cestu do Langtangu. Stará cesta údolím popri rieke Langtang je neschodná, opravený je len chodník vedúci vrchom cez osadu Khangjim (Khandžim). V protiľahlom svahu vidím v diaľke dedinu Sherpagaon. Veľmi sa mi páči jej poloha na slnečnej stráni s výhľadom, tak sa budem snažiť dostať do večera až tam. Akurát že celý kopec naproti musím obchádzať. A to znamená čo? To znamená zasa vystúpať tak 1300 metrov nahor, milé deti...
Ale nevadí mi to. Radšej tri hodiny stúpať a niekam sa naozaj dostať, ako cikcakovať v lesných žľaboch pri Ghopte a vyhýbať sa čerstvým zosuvom.

Vo svahu oproti sa kľukatí niekoľko ciest, za ktoré by v Top Geare dobrovoľne odovzdali ľadvinu. Husté serpentíny s nádhernými výhľadmi - a dokonale prázdne. V Nepále práve zúri palivová kríza, benzín či nafta sú úzky profil a tak je na cestách prázdno.
V Syaphrubesi som po hodinke a pol zostupu pozdĺž elektrických stĺpov. Je to mestečko na asfaltovej ceste dostupnej z Káthmandu, a spádové centrum oblasti Langtang. Nové Syaphrubesi na západnej strane rieky Bhote Koshi prežilo zemetrasenie relatívne slušne (najmä vďaka prevahe domov so železobetónovým skeletom), ale stará časť je kompletne zhodená. Doteraz sú ulice plné nevytriedenej suti.
Za dedinou triafam správnu odbočku prudko nahor do svahu. Bohužiaľ je toto pomerne obývaná oblasť plná spleti chodníkov a cestičiek medzi pasienkami a hospodárstvami - a ja asi po hodine zablúdim. A ako na potvoru nevidím navôkol nikoho, kto by ma nasmeroval. Predieram sa medzi krovinami, kadiaľ minimálne päť rokov neprešiel nikto. Ani kravy, chýbajú tu aj lajná (a každý, kto bol niekedy v Nepále vie, že to je príznak naozajstnej pustatiny). Kým natrafím na nejakých domácich a s ich pomocou konečne nájdem správny chodník, strácam takmer hodinu. Fakt som zvedavý na ten GPS záznam, musel som sa motať naozaj blízko správnej cesty...

Po tom, ako som sa znova našiel, mi už nič nebráni frčať do Sherpagaonu. Za Khangjimom sa prudko stúpa ešte asi hodinu do sedla zhruba vo výške  2800 metrov, potom sa zvlneným traverzom v lese a s krásnymi výhľadmi na Thulo Syaphru klesá až do Sherpagaonu. Ten je v zapadajúcom slnku vidno už dobrú trištvrte hodinu dopredu, kým sa človek premotá cez všetky tie bočné rebrá a žľaby.
V Sherpagaone sa čulo opravuje a stavia, hneď mi do oka padla malá ubytovňa na vrchu s dementným názvom Superview Lodge. Je síce poškodená zemetrasením a okná vykazujú vážne nedostatky, izby sú však vo zvláštnej prístavbe s dverami priamo von. Takže v prípade ďalšieho zemetrasenia som za pár sekúnd mimo nebezpečia. A čo je podstatné, vládne tu šerpská didi, takže je predpoklad, že tu bude čisto, poriadok a jedlo chutné.

Nemýlim sa, do vyprážaných zemiakov mi domáca na požiadanie dá trochu čili a cibule, čo má za následok excelentnú chuť a hlavne to dostatočne zahrieva, vonku totiž zasa začína mrznúť...

Celá oblasť od Kutumsangu až sem je obývaná prevažne etnickými Šerpami. Ich domy sa od iných etník odlišujú najmä usporiadaním kuchyne, pec (resp. sporák) je postavená priamo na zemi, pričom sa tradične sedí na zemi okolo nej. V bohatších domácnostiach je podlaha okolo pece obhádzaná koberčekmi. V drvivej väčšine sú Šerpovia budhisti a v niektorej časti obytnej miestnosti (kuchyne) je budhistický oltárik so sviečkami, kadidlami a vonnými olejmi. Aj reč - šerpčina - sa od nepálčiny líši, je plná mäkkých hlások, občas mi tým pripomína ruštinu.
Pri umývaní ma zaujme netradičná náhrada políc, zubné kefky a pasty tu majú domáci pozapichované vedľa hadice s vodou priamo do múru latríny.
Večer sa pri peci zíde - ako obyčajne - tretina osady. Väčšina mi vysvetľuje, že sám cez Ganja La neprejdem, ale jazyková bariéra je tak veľká, že nie som schopný pochopiť dôvod.


Deň 6: Sherpagaon (2 625 m) - Kyanjin Gompa (3 870 m)

Účet v hoteli v Sherpagaone: 1 200 NPR (10,50 €)
Prevýšenia: ↑1 735 m ↓460 m
Vzdialenosť: 23,5 km, 9 hod.
Teplota: ráno -5 °C, cez deň 0 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Ráno didi pripravila raňajky tak, ako sme sa dohodli - na rozdiel od tých dvadsaťročných výrastkov s prilepenými mobilmi zo včerajška. Takže vyrážam pekne pri východe slnka po siedmej, ako sa sluší a patrí v dobrých rodinách. Domáci už medzitým začali makať na opravách a stavbách domov. Naozaj sú to robotní ľudia.
Vychádzajúce slnko oproti odhaľuje Thulo Syaphru, osadu na ostrom hrebeni, z ktorej som sa včera ráno pozeral sem na Sherpagaon.
Útratu si rátam sám. Didi mi vrazí do jednej ruky blok s perom, do druhej jedálny lístok a ja sa snažím spomenúť si, čo všetko som to jedol... Tak to v tejto oblasti (alebo u negramotných domácich) väčšinou chodí.

Chodník najprv ide po zvlnenej vrstevnici, potom klesá k rieke. Do cesty sa však stavajú zosuvy, ktoré treba obchádzať. Ale je ich iba pár a chodník je perfektne opravený. Táto časť zjavne pri opravách patrila medzi priority, na rozdiel od zosuvov pri Ghopte.

Les je veľmi, naozaj veľmi živý, ale to platí od začiatku treku. Toľko zvierat, ako počas tohoto treku, som dokopy v Nepále nevidel za celé tie roky, čo sem chodím. V hustom lese za opusteným Rimche sa pridáva aj spústa drzých opíc. To už tak fasa nie je...

Prichádzam do osady Lama Hotel. Je to studené a tmavé miesto uprostred džungle plné poopravovaných ubytovní. Som rád, že som spal vo vzdušnom Sherpagaone, sem slnko v tomto ročnom období zasvieti až pred obedom.
Chodník odteraz stúpa lesom popri rieke, klasická džungla prerušovana čerstvými zosuvmi. Pri jednom si robím desiatovú prestávku. Kým si vybalím pitie a tyčinku, je okolo mňa živo. Opice, srny, veverice, nejaký lasicoidný párik - to všetko sa okolo mňa bez rozpakov premáva.

V River Side sa čulo opravuje jediná ubytovňa. A je to nadlho posledné miesto obývané ľuďmi. Ďalej je všetko pusté, zrúcané a opustené.

Rieka tečie v zovretom a úzkom údolí so strmými svahmi. Gumnachowk (Gumnačok), Ghoda Tabela, Chyamki - to všetko sú osady zničené zemetrasením pod obnaženými skalnými stenami. Priznávam, dosť ma to zobralo. Zdeformované hrnce či zasypané kuchynské police veľmi sugestívne naznačujú, čo sa tu dialo. Zosuvy okolitých svahov spôsobené zemetrasením zasypali niekoľko ubytovní. Tie, čo nezasypali, sa zborili otrasmi. V niektorých úsekoch vedie nový chodník priamo cez bývalú ubytovňu, prekračujem zrútený železobetónový skelet aj zvyšky armovacích prútov.
A potom prichádza dedina Langtang. Teda to, čo z nej ostalo. Čiže nič. Tento niekoľko stoviek metrov široký pás sivého suťoviska a štrku bol ešte začiatkom roka husto obývanou dedinou. Len na predstavu o veľkosti - tie tri bodky vľavo dole sú jaky...
Obnažená stena najvyššieho kopca celého údolia (Langtang Lirung, 7227 m), ktorá sa zosunula a kompletne spláchla celú dedinu, svieti z ďaleka. Nezostal po nej jediný dom. Všetci sú mŕtvi, osemdesiat obyvateľov doteraz nenašli, sú pochovaní v čerstvom suťovisku, po ktorom len s obtiažami kráčam.

Za okrajom suťoviska je pár provizórnych obydlí a roztriedený materiál z ruín prikrytý nepremokavými plachtami, ale nikoho nevidím ani nestretávam. Len všadeprítomný voľne pobehujúci dobytok, kone a somárov.
Ďalších ľudí stretávam až v polozrúcanej dedine Mundu asi dve hodiny pred Kyanjin Gompou (Kjandžin Gompou). Celá oblasť mi pripadala veľmi pochmúrna, pred následkami zemetrasenia sa nedalo schovať. Každá padnutá strecha, každý kameň hovorí o tom, koľko ľudí tu zomrelo.

Uf. Okolo niekoľkých modlitebných múrov idem do Kyanjin Gompy, nech to mám rýchlo za sebou. Bohužiaľ ma dobiehajú mraky stúpajúce z údolí na západe a začína snežiť. Našťastie je to iba okraj mraku, nie skutočné sneženie. Zamrznuté kusy vody okolo mňa poletujú bez toho, aby vytvárali snehovú pokrývku.
Som už trochu grogy, vychádzam na malý pahorok a predo mnou sa naraz vynorí celá osada. Teda zvyšky osady. Tu asi bude trochu problém nájsť ubytovanie, všetko, úplne všetko je aspoň čiastočne popadané. Všade sa maká, klopká, tlčie, rúbe, nosí. Ruch staveniska.
Na fotkách to nevyzerá, ale domy a ubytovne v Kyanjin Gompe sú v skutočnosti neobývateľné. Obídem celú dedinu a zostávam v poloopravenej ubytovni na hornom konci. Do jedinej miestnosti, ktorá má celé okná, mi prenesú pričňu a matrac, čím sa slávnostne stávam ich prvým ubytovaným hosťom od zemetrasenia. Turistov tu totiž v jesennej sezóne takmer nebolo, neprišla sem ani len štvrtina obvyklého počtu. A tí, čo prišli, bývali v jedinej ako-tak opravenej ubytovni na hornom konci osady (a to je aj dôvod, prečo som tam neostal aj ja - peniaze radšej nechám tam, kde to potrebujú viac).
Večer pri piecke (opäť obklopený niekoľkými rodinami, čo sem chodia prespať) sa konečne dozvedám, prečo ako sólo turista nemám šancu prejsť cez Ganja La. Problém nie je samotné sedlo, ale džungľa asi deň za sedlom. Tam osamotení ľudia jednoducho miznú, a je jedno, či to sú turisti alebo domáci. Ach jaj, a to som si myslel, že ten podozrivý úsek mám už za sebou....

O čo presne ide? Deň chôdze za sedlom, za Dhukpou, začína opustená džungľa, v ktorej úradujú vyšinutí poľovníci. Prepadávajú osamotených chodcov, ktorých zabijú, olúpia a telo niekam odpracú. V džungli ich už nikto nikdy nenájde. Oblasť je v podstate neobývaná, nikde v blízkosti nie je ani vojenská posádka, ktorá by tam vedela narobiť poriadok.

Ten nebezpečný úsek trvá rýchlou chôdzou asi deň, končí v Tarkeghyangu, resp. v obývanej oblasti na hrebeni nad ním. Nutné je dodať, že skupiny viacerých ľudí nikdy žiadne problémy nemali, dokonca ani dve menšie dievčatá. Ide vyslovene len o sólo chodcov.

Na tomto priestore za pieckou každý večer spí sedem ľudí z protiľahlej stavby.

S Pasangom Tamangom, synovcom majiteľa ubytovne, sa pri peci bavíme o tom, čo by pomohlo miestnym ľuďom. Pasang v sezóne pracuje na horskej chate neďaleko Salzuburgu v Rakúsku, kde robí kuchára a čašníka (a okrem iných varí aj nejaké nepálske jedlá, napríklad dal bhat a momo), teraz je tu, v Kyanjin Gompe, a pomáha s organizovaním pomoci. Jeho rodina zahynula pri zosuve svahu v Langtangu, nažive zostal len jeho brat, čo žije v Káthmandu. Pasang spáva ako jediný z miestnych v stane (asi preto, že ako jediný má veľmi, veľmi slušný zimný spacák), ktorý som videl postavený medzi zrúcaninami domov.

Vo všeobecnosti by tu ľuďom pomohli v prvom rade prikrývky. Napriek tomu, že od zemetrasenia uplynulo už takmer trištvrte roka, materiálna pomoc sem takmer žiadna nedorazila. Sťažuje sa na prácu štátnych úradníkov, oficiálna pomoc končí prakticky celá v ich vreckách. Okrem úradov organizuje pomoc aj kopec neštátnych agentúr, z peňazí venovaných týmto agentúram skončí u miestnych asi polovica. A potom sú tu súkromné osoby, ktorých efektivita je takmer stopercentná, pretože si dokážu ustrážiť, kam tečú vynaložené peniaze.

Uvažoval som nad tým, že by som zohnal pár tisíc eur a vrátil sa sem s nakúpeným materiálom, ktorý miestni potrebujú pri obnove - plech, prikrývky, okná, preglejku... Preglejka sa používa na vnútorný obklad kamenných múrov domov, aby vnútri toľko nefúkalo a neťahalo - jednoducho, aby sa na tomto veternom mieste dalo bývať. Každá zo sto sedemdesiatich miestnych rodín by potrebovala tak desať kusov s rozmermi 2×1 m, 15 USD/kus. Vraj by mi vedel pomôcť pri doprave -  napríklad by mohol zohnať vrtuľník, ktorý by sem to všetko doviezol, a za podstatne príjemnejšiu cenu, ako som platil pri prevoze z údolia Hinku, keď mi omrzli paprče. Vraj je to lacnejšie, ako doprava nákladným autom do Syabrubesi a potom nosičmi do Langtangu.

Nuž, ale dnes už mám naozaj dosť. Je hlboko pod nulou, takže mi v mojom zimnom spacáku konečne nebude teplo. Idem spať.


Deň 7: Výlet na Kyrajin Ri (4 773 m)

Prevýšenia: ↑↓775 m
Vzdialenosť: 4,5 km, 4:30 hod.
Teplota: ráno -8 °C, cez deň -1 °C
Spotreba plynu: 0 min.
V noci zúrila poriadna víchrica, z niekoľkých domov odniesla aj časť nedokončených striech. Dnešok vyhlasujem za oddychový, chcem nabrať sily pred zajtrajším stúpaním do sedla Ganja La. Vybieham si na priľahlý kopec Kyrajin Ri (4 773 m), ktorý je z dvoch dostupných kopcov v okolí ten nižší a ľahší. Tým druhým je Tsergo Ri (Čergo Ri, 4 984 m).

Po ceste sa mi úplne odporúča palička, ktorú mi načal ešte na Islande malý Dolfík. Budem ju musieť dať večer nejako dokopy, bez paličiek si stúpanie naťažko do päťtisícového sedla neviem predstaviť, je to zásadná súčasť mojej výbavy...

Hore na Kyrajin Ri to konečne začína vyzerať ako nepálska divoká klasika. Veľké kuloáre, splazy ľadovcov, výhľady doďaleka... Doteraz mi ten trek prišiel taký priveľmi uhladený a ľahký, taký európsky. Všetko navôkol bolo blízko. Až teraz si oproti okolitým veľhorám pripadám malý, čo je pocit, ktorý z nejakého divného dôvodu vyhľadávam a kvôli ktorému do Himalájí chodím...
Hrebeň vedúci k ľadovcu pod Tserko Peakom (5 749 m). Tmavý kopec vpravo je druhý, náročnejší vyhliadkový kopec nad Kyanjin Gompou - Tsergo Ri (4 984 m).

Akurát že samotný kopec má tak o sto metrov menej, ako sľubuje mapa... Nuž, aj pravidlo o správnych mapových údajoch v tejto oblasti má svoju výnimku...

Poobede prebehne úspešný statický test 5-wattového solárneho panelu. Za dve hodiny popoludňajšieho slnka tesne pred zimným slnovratom mi dokázal nabiť úplne vymlátenú 1250-mAh baterku do foťáku. Slušný výkon, na treky to bohato postačuje.

Už po ceste sem som ho odskúšal počas chôdze, keď bol pripevnený na vrchu báglu. To fungovalo len tak na polovicu kvôli neustálej zmene polohy voči slnku, ale dobilo mi to čiastočne vybitú čítačku Kindle aj batériu do foťáku. Panel má tú správnu veľkosť, aby nezavadzal (nepresahuje veko môjho báglu), aj výkon - pri 5 V dáva špičkovo v ideálnych podmienkach takmer 1 ampér, čo úplne stačí na všetky veci, čo používam. Väčšina drobnej elektroniky je aj tak schopná dobíjať sa iba pol ampérom, čo tento panel zvláda aj v mierne oblačnom počasí. Zásadnou nevýhodou je biela farba, ktorá na vrchu čierneho báglu žiari doďaleka. Občas na mňa deti namiesto Gimme pen pokrikovali Gimme solar...

Večer opravujem trekovú paličku (elektrikárskou lepiacou páskou, ako inak) a dospievam k názoru, že si teda chtiac-nechtiac zoberiem cez sedlo sprievodcu. Predsalen som na nejaké džungľové hrdinstvo priposratý a vzhľadom k tomu, ako sa toho úseku boja aj domáci, strácam aj posledné vzdorovité štipky odhodlania.

Lenže ouha. Miestni chlapi sa boja tak, že mám problém niekoho vôbec zohnať. Naveľa ukecávam môjho domáceho, ktorý je inak skúsený vysokohorský sprievodca (a to naozaj, ako si overujem z fotografií a niekoľkými kontrolnými otázkami), ale po dvojhodinovom zjednávaní chce za tie tri dni - 250 €! Ani o cent menej! Sodomagomora... Toľko peňazí jednoducho nemám, navyše som dosť rozčarovaný z jeho prístupu. Ešte včera sme sa s jeho synovcom bavili o forme a množstve pomoci miestnym ľuďom, ale teraz vidím, že sa asi majú kurva dobre, keď si pýtajú vyššiu plácu, ako dostávam ja v Európe. Fuck. FUCK! FUCK!!!

Som naozaj znechutený. Bežná sadzba za sprievodcu v prefláknutých oblastiach (ktorou je aj Langtang) je asi 15 USD/deň, v odľahlých a náročných vysokohorských oblastiach typu Kančendžonga alebo Dolpo, kde je problém skúsených sprievodcov nájsť, 25 USD/deň. Domáci chce vyše 80 €! Aj keby som mu rátal aj cestu naspäť (čo sa normálne nerobí, len výnimočne), tak je to cez 45 USD/deň. Za to sú dvaja horolezeckí vodcovia s plnou lezeckou výbavou!

Táto situácia pre mňa v podstate znamená stop. Môžem sa otočiť. Takže polovicu báglu - jedlo, stan, mačky atď. - vláčim po celý čas úplne zbytočne. Ísť cez sedlo sám je čistá samovražda, od zemetrasenia je to vraj ešte horšie, nikto osamotený neprešiel ani náhodou - čo sa predtým aspoň občas niektorým miestnym podarilo.

Som naozaj znechutený, to správanie domáceho mi pripomína chamtivosť tatranských horských vodcov, čo si z Tatier urobili svoju dojnú kravu. Prvýkrát v živote mám chuť z nepálskeho treku okamžite zmiznúť. Nechcem tu byť.
No nič. Všade je ďaleko, a keď už som tu, aspoň sa pozriem do sedla, aby som poznal cestu, keď sem nabudúce prídem s nejakou skupinou. Normálne to do sedla trvá jeden a pol dňa, ale to je naťažko s plnou výbavou. Ja pôjdem naľahko, takže by som sa mohol stihnúť za jeden deň aj vrátiť naspäť nadol. U didi si objednávam na pol siedmu raňajky a rozčarovaný idem spať.


Deň 8: Výlet k sedlu Ganja La (5 120 m)

Prevýšenia: ↑↓1 535 m
Vzdialenosť: 14,5 km, 9:30 hod.
Teplota: ráno -10 °C, cez deň -3 °C
Spotreba plynu: 0 min.
Ráno sa mi darí vyštartovať pred východom slnka. Deň bude dlhý, a keďže sa chcem aj vrátiť, predpokladám, že do Kyanjin Gompy prídem za tmy. Idem naľahko, v bágli mám len varič, jedlo a nejaké teplé oblečenie.

Hneď na začiatok za riekou v lese zablúdim. Vlastne neblúdim, len netriafam ten správny chodník cez les, a tak sa predieram hustými krovinami, pričom sa do vetvičiek a tŕňov zachytávam úplne každým kúskom oblečenia či batohu. Nenávidím to. (Správny chodník začína trochu nelogicky viac na západe, tam je les oveľa redší, aj keď to zvonku vidno nie je.)

Stúpam nahor a som veľmi prekvapený, ako je cesta orientačne náročná. Pritom žiadny z cestopisov, ktoré som v rámci prípravy čítal, sa o tom vôbec nezmieňoval. Asi kvôli tomu, že všetci mali sprievodcu...

Ide sa síce viac-menej priamo, ale predo mnou je spústa bočných hrebeňov, výšvihov, roklín a úžľabín, pričom veľmi záleží na tom, ktorú časť treba trafiť. Ak na hrebienok vyleziem o tridsať metrov vyššie, ako treba, na opačnej strane ma zavedie niekde úplne inde, ako mam ísť, prípadne sa nedá pokračovať vôbec. Zhruba po hodine zbabelo zapínam GPS s dvoma nahratými trasami, ale aj tak sa mi v prudkých svahoch párkrát podarí vyliezť na zlý hrebeň alebo trafiť nesprávne sedielko.

Prichádzam do Nyengang Kharky. Je to tábor na terase s malým jazierkom zhruba vo výške 4400 metrov, ale žiadny potok tu nevidím - pre vodu sa asi treba trochu poprechádzať po okolí. Sú odtiaľto pekné výhľady do údolia Langtang.
Nyengang Kharka (alias Base Camp) je teplé miesto pokryté mäkkou trávičkou. Viem si predstaviť prespať tu aj v zime len v žďáráku, pričom ďalšiu noc by som strávil až ďaleko za sedlom na vyhriatych južných svahoch. Myslím, že na prechod sedla ani netreba stan. Chodník je odtiaľto konečne ako-tak rozoznateľný a ja sa môžem venovať len šliapaniu. Síce sa párkrát stratí - najmä v čerstvých zosuvoch - ale výškové metre naskakujú jedna radosť.

A jedna radosť sú aj výhľady. Vidno celé údolie na východ od Kyanjin Gompy takmer až po Morimoto Base Camp. Celá táto oblasť stojí za to, dá sa sem prísť aj na týždeň a každý jeden deň má človek nové zážitky.

Idem síce podľa dvoch trás, čo mám nahraté v GPS, ale je mi to prd platné. Po prvé tento rok nie je sneh, takže sa musím prepletať pomedzi balvany a sute, po druhé - a to hlavne - dva obrovské zosuvy úplne zmenili topografiu kuloáru okolo High Campu. Najprv zle odhadnem obchádzku a chybne sa snažím zosuv obísť zhora, čo však zo začiatku nebolo vidno a stojí ma to zbytočných sto výškových metrov, potom zídem k úpätiu a nastáva vážny boj o každý meter.
Na protiľahlom pahorku za ohybom údolia už vidím vlajočky v sedle Ganja La, ale terén na dne kuloáru vedľa ľadovca  je mimoriadne obtiažny. Prejsť päťsto metrov mi trvá vyše dve hodiny. Nové suťoviská sú veľmi, veľmi nestabilné, každý krok musím najprv vyskúšať. Aj tak sa zhruba každý tretí zošmyknem po uvoľnenom kamení. Aby to bolo ťažšie, sneh medzi kameňmi bráni správnemu čítaniu terénu, schovávajú sa pod ním prázdne diery aj pevné kamene.

Vľavo v tieni pod hrebeňom je súvislejší sneh, tak zamierim k nemu dúfajúc, že to bude ľahšie. No keď sa tam asi po pol hodine prebojujem, zisťujem, že zdanie klame - na vrchu je len párcentimetrová firnová škrupina, pod ktorou je - prázdno. Škrupinu držia iba veľké balvany, medzi ktoré niekoľkokrát prepadnem až po krk.
Čas rýchlo letí, tak sa zasa presúvam doprava do nového suťoviska. Bojujem ďalšiu trištvrte hodinu, keď začínam pomaly chápať, že tých zvyšných 100 výškových metrov do sedla dnes nedám. Nie je to nemožné, ale trvalo by to minimálne ďalšie tri hodiny, a ja sa chcem vrátiť aspoň približne za svetla. Chvíľu sa ešte snažím, ale okolo jednej sa tristo dĺžkových a päťdesiat výškových metrov od cieľa otáčam. Dobrovoľne. Sakra.
Ale ako sa dostať z nestabilného násypu dolu do High Campu netuším. Ide mi to mimoriadne pomaly. Aj megaveľké balvany sú uvoľnené, jeden z nich asi vo veľkosti autobusu sa podo mnou začne sunúť nadol. To je iné rošambó! Našťastie, kým sa taký kolos dáva do pohybu, mám čas z neho zdrhnúť a nájsť si niečo stabilnejšie, aj keď to nie je úplne jednoduché, keďže ten balvan so sebou berie aj najbližšie okolie. Ale adrenalín je to poriadny! Uf! Parádny zážitok, kto môže povedať, že zlyžoval svah na stotonovom kameni? No stačí raz v živote, nabudúce poprosím niečo pre pokojnejšie povahy...

Táto zábava ma stála moje topánky - pri zbesilom úteku z driftujúceho balvanu sa mi ľavá noha zošmykla, pričom ju ten balvan pekne pritlačil k svahu a zboku ohobľoval topánku až na ponožku. Takže mám v bote krásnu dizajnovú dieru. No fajn, hlavne, že mi noha ostala...

Ďalší parádny zážitok, tentokrát čisto pozitívny, ma čaká pri pohľade na severovýchod. Oblý skalnatý kopec, ktorý sa objavil v strede panorámy, je 30 kilometrov vzdialená Šiša Pangma (8 027 m). Moja deviata osemtisícovka! Jupí! Šisa Pangma je najvyššou horou celej skupiny Langtang Himal, 14. najvyššou horou sveta a zároveň najmenšou osemtisícovkou. Leží v Tibete 11 kilometrov od nepálskych hraníc.
Z highcampu je už cesta nadol rýchla, o tri hodinky som v Kyanjin Gompe. A dokonca som trafil správny chodník cez les, zhora je to o dosť ľahšie. Pre istotu si v GPS loggeri označujem správny vstup do lesa (je presne tu), pre budúcnosť...


Deň 9: Kyanjin Gompa (3 870 m) to Syabrubesi

Účet v hoteli v Kyanjin Gompe: 4 420 NPR (38,50 €)
Prevýšenia: ↑730 m ↓3 095 m
Vzdialenosť: 36,9 km, 9 hod.
Teplota: ráno -10 °C, cez deň 3 °C
Spotreba plynu: 2:30 min.
Na rozlúčku si v kuchyni pod deravou strechou fotím didi, ktorá má pre mňa slabosť. Vždy mi niečo do taniera prihodí tak, aby to jej muž (to je ten chamtivý fešák) nezbadal. V jej kuchyni vidím prvýkrát niečo ako otvorený a zhora prekrytý komín, bežne sa dym v nepálskych kuchyniach kĺže popod strechu von.

Dnes schádzam naspäť do civilizácie, idem do Syaphrubesi na autobus do Káthmandu. Takže celý ten smutný úsek zasypaných a rozbitých mŕtvych dedín si dám ešte raz. Cestu osviežuje iba vrtuľníková kyvadlová doprava, čo do Langtangu a Kyanjin Gompy vozí medzinárodnú pomoc.

A takto neslávne môj tohtoročný nepálsky trek končí.

Celkovo však musím povedať, že trek cez Helambu a Langtang je pekný a obzvlášť flexibilný. Krajina sa mení každý deň, pritom je posiata množstvom ubytovní v tých správnych rozostupoch. Z hľadiska adaptácie je trek v podstate dokonalý - stúpa sa veľmi pomaly z výšky Káthmandu (1 340 m), v tej správnej výške sa dajú zaradiť aklimatizačné dni, pričom je dokonca na výber z viacerých možných miest; a sedlo Laurebina je aklimatizačné samo osebe v zmysle hesla „Stúpaj vysoko, spi nízko“. Je to trek vhodný pre zmiešané skupiny hardcore a príležitostných turistov. Hardcore časť môže z Kyanjin Gompy prejsť cez sedlo Ganja La, príležitostní turisti sa vrátia údolím Langtangu do Syaphrubesi na autobus do Káthmandu, pričom sa v hlavnom meste stretne s hardcore úderkou. Časovo to vychádza zhruba narovnako. A ak má človek času dostatok, môže zvoliť aj z niekoľkých bočných trekov - napríklad Tamang Heritage Trail zo Syaphrubesi či výlet údolím Langtangu až do Morimoto Base Campu.


Deň 10: Autobus do Káthmandu

Nezvyknem veľmi spomínať cestu autobusom, ale túto musím. Autobusu zo Syaphrybesi do Káthmandu sa chce vyhnúť úplne každý. Naozaj. Je to veľmi, veľmi pomalá a únavná cesta, však tých necelých 100 km sa ide sedem až deväť hodín. Prašná cesta je zarezaná do takmer kolmého svahu asi 500 metrov nad riekou, kopíruje každučký bočný hrebienok. Pri šírke, že sa na nej ledva vyhnú dva bicykle, sa neustále autobus míňa s protiidúcimi náklaďákmi či offroadmi, čo zakaždým znamená zložité parkovanie na absolútnej hrane cesty na neveľmi stabilnom prašnom podloží. Cesta je po aprílovom zemetrasení na mnohých miestach veľmi provizórne opravovaná, pričom mi je divné, že to vôbec udrží človeka, nieto auto či autobus. Cestou sme stretli tri rôzne nákladné autá, ktoré práve vyťahovali z kríkov v hlbinách zrázu. Nehody autobusov tu tiež nie sú žiadnou výnimkou.

Prvý defekt z kamenitej cesty sme opravovali ešte pred výjazdom, druhý po ceste. Podľa mňa sa na takom povrchu defektu vyhnúť veľmi nedá. V súčasnej palivovej kríze, ktorá v Nepále zúri (India z politických dôvodov zastavila dodávky palív do celého Nepálu, takže prekvitá korupcia a čierny trh - liter benzínu po dvoch mesiacoch „klesol“ na 350 rupií/3 € za liter), nám pred stúpaním do horského prstenca okolo Káthmandu došla nafta a traja „manažéri“ mali čo robiť, aby vôbec nejakú zohnali na dojazd do mesta. Samé príjemnosti.

Treková štatistika trochu klame telom. Podľa čísel ide o náročný trek, sú však skreslené tým, že človek v podstate dvakrát vystúpa do alpského terénu a zíde naspäť takmer na úroveň Káthmandu. V skutočnosti je to naozaj pohodový trek, to druhé stúpanie nahor je už človek aklimatizovaný na vyššie nadmorské výšky, a síl má na rozdávanie.


km hod. nastúpané naklesané
13.12.2015 Sundarijal (1 460 m) - Kutumsang (2 490 m) 26,5 10 2 265 m 1 205 m
14.12.2014 Kutumsang - Phedi (3 730 m) 19,2 10¾ 2 175 m 910 m
15.12.2014 výlet k troskám lietadla 2 1½ 250 m 250 m

výlet na pahorok nad Phedi 1,5 2 300 m 300 m
16.12.2014 Phedi - Laurebina La (4 610 m) - Laurebina (3 955 m) 10 6¾ 1 000 m 775 m
17.12.2014 Laurebina - Sherpagaon (2 625 m) 24,5 9½ 1 600 m 3 005 m
18.12.2014 Sherpagaon - Kyanjin Gompa (3 870 m) 23,5 9 1 735 m 460 m
19.12.2014 výlet na Kyanjin Ri (4 773 m) 4,5 4½ 775 m 775 m
20.12.2014 výlet do sedla Ganja La (5 120 m) 14,5 9½ 1 535 m 1 535 m
21.12.2014 Kyanjin Gompa - Syaphrubesi (1 430 m m) 36,9 9 730 m 3 095 m
163,1 72½ 12 365 m 12 310 m


V Káthmandu si pozriem zopár zrúcaných pamiatok. Tehlové stavby - historická vyhliadková veža Dharahara aj chrámy na Durbar Square - za rúcali ako domčeky z karát. Práve v čase, keď som tam bol, padali nízkoteplotné rekordy, noci boli najchladnejšie za posledné dva roky. Odnieslo si to osem ľudí, ktorí zomreli na podchladenie. Dokonca aj v Káthmandu je núdza o prikrývky pre ľudí, čo stratili strechu nad hlavou.

Tu je link na viac komentovaných fotografií z treku po Helambu a Langtangu.
Poznámky: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Čipling alebo Khandžim píšem Chipling a Khangjim.

Údaj o spotrebe plynu je udávaný pre interné účely a týka sa variča Jetboil Sol Ti.

Všetky ceny sú prerátané kurzom platným pre polovicu decembra 2015, 115 rupií za euro.

1 komentár:

  1. Jako obyčejně, parádní report z cesty včetně fajn doprovodných fotek!Moc dobře se to čte. Díky.

    OdpovedaťOdstrániť