Offroadovú dovolenku po Čiernej Hore som sa rozhodol spestriť turistickými výšľapmi na pár známejších kopcov. Už po pár dňoch v známom národnom parku Durmitor prišiel na rad jeho najvyšší kopec - Bobotov Kuk (2523 m). Dá sa na neho vystúpiť chodníkmi z niekoľkých strán, ktoré sa však stretnú najneskôr 200 výškových metrov pod vrcholom. Moja voľba padla na chodník od sedla Sedlo (1907 m), pekného vyhliadkového miesta na asfaltovej ceste R14 z Tisy do Žabljaku, ktorá mimochodom naozaj stojí za to.
Vstupné do NP: 3 €/os./deň
Prevýšenia: ↑1 200 m ↓1 200 m
Vzdialenosť: 10,7 km, 5,5 hod.
Teplota: ráno 18 °C, cez deň 20 °C
Chodník od Sedla by mal byť najmenej náročný a najkratší, takže by na mňa Maťa s Dolfíkom čakali len nejakých 5-6 hodín. Oproti očakávaniam je Sedlo pusté, nie je tam žiadna reštaurácia ani bufet, len jeden VW Golf, v ktorom sedí strážca parku a kasíruje 3 € za osobu od každého, kto sa chystá na túru. Autá, ktoré sa tu len nachvíľu zastavia pofotiť výhľady, necháva na pokoji.
V sezóne ako rýchle občerstvenie funguje búdka asi o 100 metrov ďalej, teraz je však zavretá, a tak Mati neostane nič iné, len sa s naším malým torpédom potúlať po okolitých kopcoch a obed uvariť na variči.
Balím si mačky, keby som náhodou narazil na ľad, ale cepín ostáva v aute, však nikde v okolí nevidím ani náznak snehu. Na úvod krásnym oblúkovým traverzom vyšliapem asi 200 výškových metrov do sedla pod kopcom Uvita Greda (2199 m), na konci je pármetrový zaistený výstup skalnatým žľabom. Celý úsek sprevádzajú pekné výhľady naspäť do Sedla aj na celý výrazný horský chrbát s vrcholom Sedlo (2227 m).
Za sedlom sa dostávam na zvlnenú planinu, kde sa premotávam medzi kopcami a pahorkami. Cesta je nenáročná, prevýšenia minimálne, panorámy pekné, značenie dobré. Kde-tu sa v diaľke objaví nejaký kamzík.
Predo mnou sa objavuje údolie obklopené pásom vysokých kopcov. Vľavo je Prutaš (2401 m), rovno predo mnou je Bobotov Kuk (2523 m). Snažím sa nájsť chodník, ktorý ma čaká, ale nikde ho nevidím, nie je mi úplne jasné, ako sa mám dočerta dostať nad tú prudkú stenu. Bohužiaľ predtým, ako sa začnem driapať nahor, musím zísť sto výškových metrov k plesu Zeleni Vir.
Hore v sedle sa proti oblohe črtá vláčik turistov, zrejme nejaká skupina prichádzajúca zo Žabljaku. Sú to jediní turisti, ktorých dnes vidím, navyše kým sa vydriapem nahor, určite už budú preč - takže ma nijako veľmi netrápia.
Pár desiatok metrov za plesom sa od západu pripája značka. Dá sa sem prísť z Prutašu, ale aj od hlavnej cesty - vraj je to síce kratšie, ale nie tak malebné. Svah nad sedlom Samar (2075 m) má naozaj zaujímavý tvar.
Zeleni Vir je malé pliesko, teraz neskoro na jar pod prudkým svahom s topiacim sa snehovým poľom dosť špinavé. Svoju zelenú farbu dáva iba tušiť.
Zato mne už začína byť jasné, že chodník smeruje tým úplne najnemožnejším spôsobom - priamo nahor do toho prudkého svahu, krížom cez všetky suťoviská a snehové polia. Mamma mia... Sviežich 500 výškových metrov
gerade aus nach Berlin... Viem si predstaviť, ako sa to tam bude všetko šmýkať a pod nohami utekať.
Zhruba v dvoch tretinách stúpania prichádzam k diere v skalnej stene s pamätnou tabuľou, o ktorej som nič nevedel. Výhľad odtiaľto je však pekný a tabuľa dosť nápaditá.
O ďalších päťdesiat výškových metrov prichádzam do sedla, v ktorom sa od severovýchodu cez pekný veľký kuloár pripája ďalší chodník, tentokrát zo Žabljaku.
Hneď za križovatkou nasleduje do posledného sedla asi dvestometrový úsek priamo cez snehové pole s poriadnym sklonom. Po firne som už síce párkrát stúpal za plesom Zeleni Vir, ale toto je prvý, ktorý vyzerá trochu nebezpečne. Má sklon okolo 30 stupňov a končí zrázom. Mačky som lenivý obúvať, tak sa vyberiem po vyšliapaných stopách.
V sedle s krásnymi výhľadmi na Durmitor a predovšetkým na neprehliadnuteľné Skrčka jezera sedí veľká skupina turistov. Považujú za potrebné uviesť hneď ako prvé namiesto, že sú z Ruska a že sem chodia radšej, ako na
svoj Krym. Kto je na to sakra zvedavý? Navyše nechápem, čo tu ešte stále robia - kým som prišiel pod kopec a vyšiel tých 400 výškových metrov priamo do krpálu, čo je asi hodina a pol, oni prešli len ten dvestometrový traverz... A ja som dúfal, že tu už nikto nebude.
Našťastie je zvyšný úsek až na vrchol zjavne nad ich sily, takže to už pôjdem sám. Je síce pomerne exponovaný a plný vysnežených žľabov, ako však hovorí ich čiernohorský sprievodca sediaci obďaleč a sám (čo celkom chápem), dá sa to vyjsť. Len treba ísť povyše značky, čo znamená trochu lezenia po rebrách naviac.
S malou prdelkou to prechádzam bez mačiek (ale druhýkrát by som to
už neurobil, časť bola fakt o hubu). Až keď sa
vytrúbim do diery medzi skalou a firnovým poľom, tie mačky si
konečne obúvam - a zisťujem, že ich už netreba. Nado mnou je už len
asi 30 výškových metrov zaisteného skalnatého chodníka. Je suchý, takže sa dá prejsť aj bez pomoci oplastovaných reťazí.
Hore na vrchole je nádherne. Kruhový výhľad, správna teplota, žiadny vietor, úplná idylka. Tak trochu pofotím, trochu sa pokochám a trochu sa najem. Mám to rád.
Návrat je rýchly, pri odbočke na Žabljak znovu míňam ruskú skupinu. Prečo im tých 200 metrov cez snehové pole trvalo ďalšiu hodinu vskutku nechápem. Nudili sa, už keď som išiel nahor.
Pri prepletaní pomedzi pahorky na planine stretávam kopec kamzíkov, ktoré predo mnou ozlomkrky utekajú preč. Potom už len zleziem z posledného sedielka nad parkoviskom, a z elegantného oblúkového traverzu steny Uvita Greda vidím Maťu s Dolfíkom, ako mi idú oproti. Po 5,5 hodine som späť.
 |
| Ostrý vrchol vľavo je Uvita Greda (2199 m). |
Bobotov Kuk bol ešte donedávna oficiálne najvyšším kopcom Čiernej Hory, kým precíznejšie merania nezistili, že o dva metre vyšší je hraničný vrchol Zla Kolata (2553 m) v pohorí Prokletije. Ale je najvyšší v pohorí Durmitor a kruhové výhľady naozaj stoja za to, pritom túra nie je z južnej alebo západnej strany nijako nadmerne dlhá.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára