Nepál 2016 • Turistika s malým šarkanom

Trepať do Nepálu malé decko? Si normálny? Špina, choroby, chudoba, ktovie, či tam tie deti aj nejedia... Áno, ísť s dieťaťom do Nepálu vyzerá na prvý pohľad ako pekne hlúpy nápad - pre človeka, čo o tej krajine nemá ani tušenia. Pritom je to kultúra plná úplne nových podnetov pre ľudí každého veku, v prostredí, ktoré pohladí dušu všetkých milovníkov hôr. Takže ak niekto chodí s deťmi do Tatier či Álp, môže pokojne uvažovať aj o návšteve Nepálu.

Chce to však mať s Nepálom či Indiou aspoň nejakú predchádzajúcu skúsenosť, nie je dobré, keď tu ani rodičia ešte nikdy neboli. A čo robí Nepál ideálny cieľ pre turistiku s deťmi?

V prvom rade, najprefláknutejšie treky sú po celej ceste posiate osadami a ubytovňami, každých pár hodín (doslova) je možnosť jedla či prespania. Takže sa to dá zapichnúť hocikde po ceste, keď človek usúdi, že už má toho dieťa dosť.

V druhom rade, v ubytovniach nájde človek kompletné zázemie - domáci navaria jedlo aj urobia čaj, na izbách sú prikrývky (aj keď na naše pomery nie zrovna najčistejšie), a keď človek chce, má aj vlastný záchod a sprchu. Teplú vodu síce treba zháňať, nič to však nemení na tom, že rodina s dieťaťom toho nemusí veľa nosiť so sebou.

A v neposlednom rade majú domáci kopec detí, s ktorými sa to naše môže do sýtosti vyhrať. A keďže hry nepálskych detí sú o dosť iné, niečo sa pritom aj naučí. Dostáva úplne iné podnety ako doma.

Každého napadne - ale čo výšková choroba? Áno, je to asi jediný skutočný problém trekovania v Nepále. Človek musí svoje dieťa poznať, ako reaguje na výšku, a podľa zmien nálad zavčasu odhaliť nástup problémov. Na druhej strane, zhruba do výšky 3500 metrov je pri rozumnom prístupe a najmä postupnom naberaní výšky trekovanie celkom bezpečné. Však kopec alpských lanoviek aj lyžiarskych svahov končí v rovnakej výške, a to tam človek vybehne z Bratislavy za pár hodín, bez akejkoľvek aklimatizácie. A do päťtisícových sediel sa človek s dieťaťom nepotrepe.

Kto chodí s deťmi do Álp, nejaké povedomie o výškovej chorobe asi má. Vie, ako mu dieťa pri prudkom náraste výšky reaguje a kedy treba zabrzdiť a zísť nižšie. V Nepále je to obdobné, a pokiaľ si človek nie je úplne istý, dosť pomáha oximeter. Malé zariadenie, ktoré meria nasýtenie krvi kyslíkom. Nie je to spása, len jeden z dielikov skladačky.

Výškovej choroby sa netreba báť, len mať pred ňou rešpekt. Kto však o výškovke nevie nič, prípadne jej nerozumie či bojí sa, radšej nech do nepálskych hôr nechodí.


Batožina

Na viacdňové treky s deťmi v dobrej infraštruktúre toho veľa vláčiť naozaj netreba. V princípe sa dá do teplôt od nuly vyššie bez problémov zbaliť do jedného 50-70-litrového ruksaku, ktorý bude mať tak 12 kíl, a jedného detského nosiča, ktorý bez dieťaťa tiež váži do 12 kg.
Naše balenie je jednoduché - v ruksaku sú dva síce objemné, ale ľahké trojsezónne spacáky, ktoré sa dajú spojiť, plus oblečenie pre Maťu a Dolfíka. A kozmetika. V detskom nosiči som zbalený ja. Plus tam mám 2-litrový pitný vak s vodou, a vpredu o ramenný popruh karabínou pripevnený tretí spacák, ľahký dekáč zo syntetiky. Ja nie som veľmi cimprlich a nemám problém sa v spacáku poprikrývať erárnymi dekami z ubytovne, tak mi stačí.

Teplé páperové či flísové veci na večer a nočné/ranné výlety veľa nevážia, pritom sa dajú dobre postláčať, aby sa vliezli do veľmi obmedzeného priestoru.

Výber ubytovne

S dieťaťom má človek trochu vyššie nároky na ubytovanie, najmä čistotu, vybavenie a nebezpečenstvo úrazu. Takže na trekoch s Dolfíkom obyčajne hľadáme izbu s vlastnou kúpeľnou/WC (bývajú o dosť čistejšie ako zdieľané), dvojposteľou (alebo aspoň spojiteľnými jednoposteľami), s minimom okien, od ktorých v noci ťahá chlad, a s prikrývkami. Najlepšie prikrývky sú ľahké zo syntetiky, pretože sa s nimi dajú prikryť aj tie trojsezónne spacáky bez toho, aby stratili loft. Ťažké deky ich stláčajú.

Netreba sa báť obehnúť si 3-4 ubytovne a vybrať tú najčistejšiu, resp. najvyhovujúcejšiu. Pravda, takto vybavené izby nie sú najlacnejšie, stoja od 500 do 2000 rupií (4,30-17,50 €), a v sezóne sa ani veľmi zjednávať nedá, takže to trochu lezie do rozpočtu.

Jedlo a hygiena

Základom jedál v nepálskych horách sú ryža a zemiaky. Takže ak ich nemá dieťa rado, je problém. Nosievame síce so sebou dve-tri balenia müsli, ale to je len na spestrenie Dolfíkových raňajok, inak jedávame všetko z miestnych zdrojov. Na raňajky English breakfast (vajcia, toasty, grilované zemiaky s cibuľou, čaj, džús), pričom malý si berie, na čo má práve chuť. Na obed po ceste nejakú hustú polievku s toastom, aby to dlho netrvalo, a na večeru niečo ryžové či zemiakové.

Mäsu sa treba vyhýbať v každom prípade. S nepálskym mäsom majú problém aj dospelí, nieto deti, preto sa pristátím v Káthmandu vždy stávame dočasnými vegetariánmi. Na mäso sadajú muchy, často sa pri skladovaní skazí... Jednoducho, mäso nebrať, ani keď máte azbestový žalúdok. Ak by aj bolo zle len jednému z dospelých, nemá kto niesť batoh, a druhý dospelý sa aj tak musí venovať v prvom rade dieťaťu.
Veľmi dôležité je utierať dieťaťu paprče každých pár hodín antibakteriálnymi obrúskami. Nepál je plný baktérií nekompatibilných so stredoeurópskym tráviacim systémom, a neposedné deti musia samozrejme všetko chytať, je to ich forma spoznávania sveta. Takže ich treba umývať mydlom alebo utierať obrúskami pred každým jedlom, a aj medzitým pri všelijakých zberných dvoroch na baktérie, ktoré dieťa pochytá - zábradliach mostov, schodoch, kľučkách...

Vo vrecku na bederáku nosíme malú fľaštičku s tekutým mydlom, a pri každej príležitosti umývame šarkanovi ruky pod tečúcou vodou.

Samozrejmosťou sú očkovania bežné pre Nepál - hepatitídy A aj B, tetanus, brušný túfus, plus rotavírusy a pneumokoky - tie sa zídu aj doma. Niektoré sú pre dieťa povinné, niektoré treba doočkovať.

Kam na túru s deťmi?

V Nepále sú dve hlavné turistické oblasti, infraštruktúrou vhodné na túru s deťmi.
  1. Oblasť pod Everestom - je ľahko dostupná lietadlom z Káthmandu. Najlepšie je urobiť si v Namche základňu a chodiť na jednodenné výlety do okolia. Nevýhoda je, že človek chodí rovnakou cestou tam aj naspäť, môže to byť nudné. Alebo sa môže stúpať údolím Khumbu, a cez Tengboche (3860 m), Pangboche (3930 m) a Phortse (3810 m) sa vrátiť naspäť do Namche alebo Khumjungu (3780 m). To je okruh na 3-5 dní pohodovým tempom. Človek tu vidí nádherné panorámy s Everestom v diaľke, ale najmä Ama Damblam, ktorého sa môže takmer dotknúť. Plus je tu kopec divokej zveri a dravých vtákov, ktoré pri traverzovaní kopca z Pangboche do Phortse lietajú len pár metrov od turistov.

    EBC trek je - podľa mňa - jeden z dvoch najkrajších trekov v Nepále, najmä úsek popod Ama Dablamom.

  2. Oblasť Annapúrn, východná aj západná. Východná má tú výhodu (teda, ako sa to zoberie, všakáno), že vedie popri ceste. Takže sa to dá kedykoľvek zapichnúť, sadnúť na zdieľaný taxík a zviezť sa na začiatok. Západná je na tom podobne, jazdia tu autobusy, v Jomsome je dokonca letisko s pravidelnými linkami do Pokhary. Bohužiaľ je to najhlbšie údolie na svete a túru tu znepríjemňuje každodenný silný vietor, ktorý sa snaží dostať pomedzi masívy Annapúrn a Dhaulágirí. Je suchý a prašný, čo nerobí zrovna najlepšie na priedušky a dýchacie cesty.

Orientačná mapa. Modrou sú naznačené presuny dopravou (autom, autobusom), žltou je peší trek.
Tento rok sa rozhodujeme pre západnú časť Annapúrn. Turistickú časť vybavíme na veľmi jednoduchom Poon Hill treku, cestovateľskú v prašnom údolí Kali Gandaki s jej vytrvalým popoludňajším vetrom. Oddychovú v Pokhare. My s Maťou sme tam už boli pred pár rokmi, Dolfík ešte nie.

Východiskom je podhorské mesto Pokhara, moje najobľúbenejšie a najkrajšie v Nepále. Je o poznanie čistejšie ako zvyšné nepálske mestá, má pekné jazero a pár ľahko dostupných vyhliadkových bodov, vhodných na vychádzku s deťmi. A na strastiplnej osemhodinovej ceste z Káthmandu do Pokhary je aj jediná nepálska lanovka - na posvätnú Manakamanu. Dolfík si ide po lanovkách nohy polámať, tak mu z toho robíme jeden z highlightov.

Zo Slovenska je však do Pokhary dlhá cesta. Podarilo sa nám kúpiť skvelé letenky z Viedne s Qatarom za 400 € na osobu. Máme večerný odlet, primeraný čas na prestup (3 hodiny) a skvelý prílet do Káthmandu v piatok tesne pred obedom (takže stihneme vybaviť aj všetky potrebné papiere). Plus najlepšie jedlo, aké si môže človek v lietadle želať. Jednoducho, nič vhodnejšie na dlhú cestu lietadlom pre dieťa neexistuje. V lietadle navyše Dolfík dostáva pár vecí na zábavu, z ktorých má veľkú radosť, a v kufríku, z ktorého má z nejakého dôvodu veľkú radosť Maťa.
Pri prestupe v Dohe využívame ihrisko s pozváraným kovovým panákom v nadpozemskej veľkosti. Dolfíkovi sa to veľmi páči, vybehá sa dosť na to, aby bol dostatočne unavený a pri ďalšom lete spokojne spal.
Po letisku sa prechádza ako pán veľkomožný, čo kontroluje svoje majetky. Vôbec ho netankuje, že nemá so sebou rodičov. Zbadal nás až na konci, keď prebrowsoval celú letištnú halu krížom-krážom.
Po pristátí v Káthmandu mierime taxíkom za 400 NPR (3,50 €) priamo do Nepal Tourism Board, kde vybavujeme všetky papiere (TIMS za 20 USD na osobu, vstupné do národného parku za ďalších 20 USD na osobu). Dolfík má všetko zadarmo - aj vízum, mimochodom.

Do Pokhary by sa dalo letieť ešte dnes lietadlom, ale stálo by to okolo 300 dolárov a to sa mi zdá priveľa. Ale z Káthmandu chceme odísť čo najskôr a minimalizovať tak riziko nejakej nákazy či už z jedla, alebo špinavých rúk. Autobusom je to dlhá a pomalá 7-hodinová cesta, preto je dobré nešetriť a vybrať si čo najslušnejší. Bohužiaľ je vrcholná sezóna a všetko plné, nakoniec sme radi, že sme nejaké miesta na nasledujúce ráno vôbec zohnali.

Veľmi dôležité je kúpiť si miesta v prednej časti autobusu. Vzadu to trasie o poznanie viac, v serpentínach tam ľuďom často býva zle. Radšej by som išiel o deň neskôr ako na zadných sedadlách...

Jazda je hrkotavá a trasľavá, kresliť ani čítať sa nedá, našťastie to Dolfík chápe a väčšinu prespí. Po ceste autobus dvakrát na polhodinku zastavuje a šarkan má dosť času sa vybehať. Je sobota, voľný deň, čo je veľká úľava - cesty sú o poznanie prázdnejšie, zápchy takmer nie sú.

V Pokhare je náš obľúbený hotel Diplomat plný, a tak sa na dve noci ubytujeme v neďalekom Green Tara. Je zhruba na rovnakej úrovni, akurát o polovicu drahší - izba stojí 15 USD za noc. No je bezpečný, má zábradlia, kade malý neprepadne a kus dvora, na ktorom si môžeme trochu zakopať s loptou. Jo, a povinný výhľad na Annapurny, samozrejme.
Dospávame lietadlá aj autobus. Dolfík je v pohode, ten spal dosť, ale teraz to potrebujeme aj my. Deň strávený v Pokhare využívame na oddych po cestovaní, motáme sa po meste a pri jazere Phewa (Feva).


World Peace Pagoda

Na hrebeni nad jazerom vyčnieva jasná biela stavba - Pagoda svetového mieru. Budhistická svätyňa (Shanti Stupa) je ľahko dostupná z oboch strán hrebeňa, z jednej strany sa k nej dá odviezť taxíkom, z druhej strany loďkou cez jazero k úpätiu kopca a nahor vyšliapať po vlastných. Nakoniec volíme druhú možnosť, spiatočná cesta člnom nás stojí 900 rupií (7,90 €).
Prevýšenie od jazera k stupe je asi 300 metrov. Dolfík šliape ako drak, po celý čas sa držíme dvoch-troch skupiniek ľudí, čo od prístaviska odchádzali zhruba v rovnakom čase ako my. Jednu dokonca predbiehame, pritom som ho na pleciach niesol len asi 50 metrov.

Po ceste trvajúcej asi trištvrte hodiny je pár motivačných miest - zhruba v tretine je stupa s niekoľkými zvoncami, na ktoré Dolfík s radosťou zvoní, a pár minút vyššie je reštaurácia s pekným výhľadom a so špinavým jazierkom, po ktorom pláva malá loďka.
World Peace Pagoda je pekná stavba s nádhernými výhľadmi na jazero, Pokharu aj pás hôr za nimi. Všetko ako na dlani - Dhaulágirí, Annapurny, Machhapuchre, Manaslu... Ľahká dostupnosť má za následok, že je tu kopec ľudí. Biele dieťa je atrakciou, veľa Nepálcov aj indiánov sa s ním chce fotiť, Dolfík to však zle znáša a schováva sa za nás. Nuž, to ho čaká po celý pobyt...
Vraciame sa naspäť k jazeru a na promenáde zapadneme do jednej z množstva príjemných reštaurácií. Dolfík chvíľu pozoruje predstavenie hipisáckeho dua, ktoré v sprievode živej hudby predvádza nejakú choreografiu s guľami, kužeľmi a podobným náčiním. Veľmi východné.
Spiatočná cesta večernou Pokharou má veľmi príjemnú atmosféru, Nepálci práve oslavujú Tihar, festival svetiel. Takže všade je plno blikajúcich svetielok, sviečok a farieb. Tak nejako si Dolfík predstavuje raj. V živote toľko sviečok nesfúkol, z čoho majú majitelia naozaj veľkú „radosť“.
(Ďalšie zaujímavosti v Pokhare vhodné aj pre deti navštevujeme po návrate z hôr.)

Poon Hill trek

Ráno sa v pohode naraňajkujeme a zháňame odvoz na začiatok treku. Podľahnem pohodlnosti a všetko nechám na šéfovi hotela, v ktorom bývame. Za 5500 NPR (50 €) nám vybavuje odvoz tak ďaleko, ako sa len autom dostať dá. Je to síce asi o 20 percent viac, ako by sme zaplatili, keby sme si to zmenežovali sami, ale treba sa venovať malému, rád sa zbavím starosti navyše.

Chyba. Ako sa ukazuje, šéf hotela veľmi nevedel, kde presne je Poon Hill trek, a tak nás chce taxikár (ktorý má namiesto spätného zrkadielka prehrávač s videoklipmi miestnych popových skupín) odviezť smerom na Ghandruk - čo je však vedľajší ABC trek.
Našťastie to nakoniec nejako dohodneme, ale stálo nás to dosť nervov a nálada trochu upadla. Takže za Nayapulom presadáme do terénneho auta a vezieme sa až do Sudame, čím si ušetríme tak pol dňa. Jasné, prišli sme sem kvôli túre a tak by sa patrilo ísť to peši, ale s dieťaťom si turistiku po ceste plnej prachu a bordelu rád odpustím. Turistikovať začneme tam, kde už autá nechodia.

Dolfík šliape sám, párkrát sa zastavujeme pri kamienkoch, ktoré nutne musí pohádzať do potokov. Nosenie v detskom nosiči odsúvame až na poobedie, kedy by mal spať. Snažíme sa to načasovať tak, aby spal až v stúpaní do Ulleri, čo znamená vyšliapať krásnych vyše 4000 schodov. Maťa to minule rátala.

V Hille míňame ubytovňu, v ktorej som pred rokmi spal po prvom dni treku. Vtedy tu cesta nebola, trek sa začínal už v Nayapule.
Pri obede v Tikhedhungge neposedný Dolfík padá dozadu z lavice a na chrbáte si urobí škaredú odreninu. Aj keď to znie divne, som tej nehode rád - zranenie nie je nijako vážne, ale funguje ako výstraha. Na zvyšku treku to trochu Dolfíka upokojí a bude si dávať väčší pozor na to, čo robí.

Za mostom cez Bhurundi Kholu ho dávam do nosiča, kde po pár minútach zaspáva. My sa púšťame do tých nekonečných schodov...
Okoloidúcich zdravím tradičným Namasté, pričom sa z nosiča zo spánku pravidelne pridáva aj vycepovaný Dolfík, ktorému už tretí deň vtĺkame do hlavy, že má nepálsky každému odzdraviť.

Zhruba od troch štvrtín stúpania už Dolfík zasa pokračuje po svojich. Je to pre neho poriadny výkon, schody sú príliš vysoké a často musí nohy dvíhať vyše svojho pása... Dosť ma teší, že ide skoro bez reptania, po ceste má dosť podnetov, aby sa nenudil. V diaľke sa z oblakov vynárajú vrcholy Annapurny South aj Hiunchuli (Hiunčuli).

Z nostalgie sa v Ulleri (1960 m) zastavujeme v ubytovni Mira Guest House, kde sme s Maťou prenocovali pred pár rokmi, keď som si liečil omrzliny. Nuž, je to pekne studený pajzel... Dáme si len Fantu a radšej pokračujeme o dedinu ďalej, do Banthanti (2300 m). Je tu 4-5 ubytovní na slnečnom mieste s pekným výhľadom a ako sa ukáže, aj podstatne čistejších.
Ubytujeme sa v lodži s honosným názvom Hotel Four Season. Je tu čisto a majú tu aj dvoch šarkanov, špinavých až hrôza, s neodmysliteľnou sviečkou pod nosom. Maťu z toho obchádzajú mdloby. Sme tu sami, jediná ďalšia turistka je o dve ubytovne nižšie. Inak nikde nikto, čo ma naozaj prekvapuje, pretože si tento trek pamätám ako dosť frekventovaný, dokonca aj v zime. Teraz aj po ceste stretávame ľudí iba minimum, možno 20 denne.
Dolfíkovi sme nakúpili lacné angličáky za 1-2 eurá, s tým, že ich bude na treku rozdávať nepálskym deťom. To je taký sociálny rozmer tohoto treku, chceme, aby videl, že má oveľa viac ako iné deti a dokázal sa s nimi podeliť. Autíčka sú jeho miláčikovia, ako asi u každého chlapca, a na Slovensku sa o ne delí len nerád. Dávame mu ich postupne, aby ich nemal naraz priveľa. Úplne stačia dve-tri. V tejto ubytovni zahajuje svoju filantropiu, necháva tu zrovna Nissan GT-R, čo mu teda dosť neviem odpustiť...
Takéto kovové autíčka, u nás asi najbežnejšie, v Nepále vôbec nevidno, pre miestne deti je to novinka. Bežné autíčka sú tu z lacného plastu a relatívne veľké, zhruba ako mužská päsť.

Domáci zdobia dvere aj celý dom kvetinami, na terase sa zastavuje zopár partií a tancujú odušu. Zapadajúce slnko večer rozžaruje Hiunchuli, čo Dolfík s nadšením ukazuje Mati. Zdá sa, že agitka zaberá.
Večer zisťujem, že zrovna keď ho najviac potrebujem, v oximetri zdochla batéria. Snažím sa ju dobiť batériou z čelovky, ale nemám nič vodivé, čím by som spojil kontakty. V núdzi poslúžil v podstate jediná výbava celej izby - kovový vešiak s háčikmi.
Ráno sa zobúdzame pomerne skoro, a tak nám nerobí problém vyraziť už okolo pol deviatej. Vonku je sviežo, ale slnečno.
Onedlho sa však chodník stáča na severozápad, a na severnom svahu kráčame v tieni. Teplota poklesne, ale to je iba dobre - včerajší úpek nikomu dobre nerobil.

Dolfík si potrebuje trochu poskákať, tak ide po múriku na kraji chodníka. Vyžaduje to však našu zvýšenú pozornosť, svah je strmý.
Prechádzame cez vlhkú džungľu plnú mokrých žľabov a potokov, čo je pre Dolfíka vítaná príležitosť zahádzať si kamene do jazierok na občasných terasách. Síce to pomerne dosť zdržuje, ale spokojný a nereptajúci Dolfík je dôležitejší...

Občas nesiem Dolfíka na krku. Na krátke úseky je to pre neho pohodlnejšie ako nosič - je vysoko, má výhľad, pritom sa môže oprieť o ruksak. Akurát, že tak na chrbáte nesiem skoro tridsať kíl, čo je zhruba polovica mojej vlastnej hmotnosti...
Na obed sme v Nange Thanti, kde sa zastavujeme tak na hodinku. Dolfík sa naháňa za loptou a my máme chvíľu pokoj - nie sú tu žiadne prudké zrázy ani nebezpečné okolie, takže ho nemusíme strážiť.
Poobede si malý zasa nachvíľu schrupne. Má nárok, prešiel toho dosť v celkom náročnom teréne.
O druhej sme v Ghorepani. Chvíľu hľadáme najlepší nocľah, ale nakoniec zasa skončíme v Snowland Lodge, kde sme spali aj naposledy. Máme izbu rovno nad jedálňou, vedie cez ňu komín. V zime to je výhoda na nezaplatenie, teraz to ani veľmi neoceníme.
Dolfík sa bez najmenších rozpakov šplhá na miestnu stupu uprostred dediny. Nerobí to radosť ani nám, rodičom (pretože na úpätí stupy je pár schodov, čo pri pošmyknutí zaváňa prúserom), ani miestnym (pretože je to predsalen posvätné miesto). V ubytovni je Dolfík zasa stredobodom pozornosti, socializuje sa s miestnymi nosičmi aj domácimi. Biele dieťa je tu jednoducho čistá atrakcia.
Zajtra ráno nás čaká vstávanie dlho pred východom slnka, aby sme ho stihli na Poon Hille, neďalekom vŕšku s vyhliadkovou vežou. Nie je jasné, či Dolfík bude ochotný vstať a v zime trištvrte hodiny šliapať do kopca, tak sa ho snažíme trocha namotivovať. Už asi stýkrát mu opakujem názvy okolitých kopcov a tvárim sa pritom nadšene, dúfajúc, že sa tým nadšením nakazí. Rozprávam mu, ako skvelé je, že môžeme zajtra vstať tak skoro a vo svetle čelovky utekať na kopec...

Zdá sa, že to zafungovalo. Dolfík sa zobúdza bez najmenšieho zabrblania a ochotne sa necháva nasúkať do flísového overalu a zopár ďalších vrstiev. Vonku je asi päť stupňov pod nulou. Berieme nosič, no Dolfík tých asi 350 výškových metrov odšliape takmer celé sám, len v pár šmykľavých úsekoch ho beriem na ruky. Dokonca si všíma aj hviezdy a zvedavo sa rozhliada. To je môj človek! Ani slovíčko protestu, všetko nadšene vníma.

Cestou nahor nás skásnu o 50 rupií na osobu. To tu vidím prvýkrát... Ale búdka je pekná murovaná, takže sa tu usadili natrvalo a poplatok bude čoskoro iste utešene rásť.

K veži prichádzame medzi poslednými. Tempo triapolročného dieťaťa nie je zrovna najvyššie, napriek tomu sme dokonca pár ľudí predbehli. Uzimená Maťa uteká do čajovne kúpiť pár šálok čaju, ja s Dolfíkom zatiaľ pobeháme celý vŕšok a lezieme na vežu.
Dávam mu prednášku o okolitých kopcoch (už zasa). Z Poon Hillu (3210 m) je nádherný výhľad na sedem- aj osemtisícové Dhaulágirí, Annapurnu i Annapurnu South, či na posvätnú horu Machhapuchre.
Chvíľu sleduje hru svetla na vrcholkoch štítov, ale po pol hodinke ho to prestáva baviť, a tak sa pár minút pred východom vydávame na spiatočnú cestu. Sme asi jediní, čo si to kedy hore vyšliapali, ale nestojí im za to počkať na samotný východ Slnka...
Klesáme rýchlo, cestou nadol nás východ slnka zastihne hneď trikrát. Slnko vykukne spoza kopca, ale my mu utekáme nižšie, tak sa zasa schová. A potom znova. A znova. Tri východy slnka za jedno ráno! Zábavný poznatok.
Po ceste sa začínajú objavovať lietadlá na trase z Pokhary do Jomsomu. Kým sme ešte blízko veže, prvé dve letia dokonca pod nami!

V ubytovni sa naraňajkujeme a v krásnom ráne odchádzame okolo trištvrte na deväť, rovnako ako včera. Schádzame prudko nadol, Dolfík plný energie poskakuje ďaleko vpredu.
Je na všetko zvedavý - kravy, ľudí, kvety. Stále sa o niečo zaujíma, niečo chce vedieť... Skvelé, robí mi to veľkú radosť. Presne pre to sme tu.

Po obede v hoteli Serendipity v Shikhe (kde prišli k tomu názvu netuším, je to umelé anglické slovo) putuje Dolfík do nosiča na svoj obvyklý poobedňajší spánok. Dlho však nevydrží...

Pri checkposte čakáme na Maťu v spoločnosti dvoch nepálskych detí. Dolfík im venuje tabuľku na kreslenie - jednu z dvoch, ktoré sme sem zobrali. Mali ho zabávať na cestách a po večeroch, a potom urobiť radosť nejakému miestnemu decku. Asi šesťročné dievčatko je z tabuľky dosť nadšené, okamžite nakreslí do poslednej čiarky rovnaký obrázok, ako som tam nakreslil ja, keď som jej ukazoval, ako tá tabuľka funguje. Skrytý talent (a ľaváčka)...
V Ghare si Dolfík ponaháňa pár kôz a po prechode dvoch mostíkov sa dostávame na „diaľnicu“, ako hovorí prašnej ceste vyrúbanej do skaly. Vedie údolím rieky Kali Gandaki až do Muktinathu (3810 m) pod známym sedlom Thorong La.

Turistickú časť výletu končíme v Tatopani. Odteraz už budeme zhusta využívať miestnu dopravu. Dnešný deň bol naozaj dlhý, bol to poriadny zaberák aj pre dospelého človeka. Veď sme naklesali vyše 2200 výškových metrov! A Dolfík prešiel drvivú väčšinu sám po vlastných, a s úsmevom na tvári! Niesol som ho len pri poobedňajšom spánku asi 500 výškových metrov. Neuveriteľné, čo dokáže motivované triapolročné dieťa... A v ubytovni mal ešte energie na rozdávanie.

Údolím Kali Gandaki

Studené ráno trávime na ceste čakaním na autobus alebo offroad do Ghasy.
Miestny autobusár to na nás skúša - ponúka odvoz za 2000 rupií na osobu (17,50 €), ale na to mu neskočíme. On potrebuje dostať autobus do Ghasy, kde naberie cestujúcich a pôjde naspäť až do Beni, tou sumou by sme zaplatili celú cestu na štart. Po krátkom čakaní suma klesne na 400 rupií (3,50 €) za jedného, čo je síce stále o niečo viac, ako je skutočná cena, ale už je pre nás akceptovateľná, a tak nastupujeme.

Úsek medzi Tatopani a Ghasou je jeden z najhorších v celom Nepále, sme primerane tomu vytrasení a plní prachu. V Ghase je teplo, praží tu slniečko, v bufetoch kupujeme pár balíkov čipsov na ďalšiu trojhodinovú cestu do Jomsomu.
Dolfík chvíľu naháňa kuriatka, potom sliepka chvíľu naháňa Dolfíka. Je to také vyvážené. Po trišvrte hodine nastupujeme do autobusu, pričom chytáme dobré a pohodlné miesta vpredu hneď za vodičom. Máme krásne výhľady do údolia aj na Dhaulágirí a Tukuche Peak (Tukče, 6920 m).
Dolfík je samostatný, pri prestávke si sám odbehne vyčurať sa a vracia sa naspäť do autobusu. Akurát aj s nalepeným hovnom na topánke, čo sme zisťujeme až potom, ako po nás desať minút skáče.
Jomsom je centrum celého Mustangu. Je tu letisko s pravidelnými letmi do Pokhary, končí tu cesta z juhu, a za mostom, ktorý však treba prejsť peši, je ďalšia cesta vedúca až do Muktinathu. Zdá sa však, že tento prestupový kolotoč už bude čoskoro minulosťou, opodiaľ sa stavia zbrusu nový most aj pre autá a autobusy.
Okolo ubytovania tu však vládne jasný kartel. Všetky izby s vlastným WC stoja 1500 rupií (13 €) bez ohľadu na to, aký veľký pajzel to je. Prejdeme všetky „lepšie“ hotely, nakoniec končíme v hoteli Xanadu hneď vedľa letiska. Všetky autobusy smerom do Beni odchádzajú priamo spred hotela.

Ráno preliezam cez záchodové okienko na strechu vedľajšieho domu, a spolu s Dolfíkom sa pozeráme na lietadlá, ktoré práve prišli z Pokhary. Je to dobrý biznis - let trvá asi 20 minút, za ďalších 10 minút sa vyloží batožina aj cestujúci, naložia sa noví a lietadlo štartuje naspäť. Takto sa točí dookola, až kým neodvezie všetkých. Letenka v sezóne stojí 110 USD, pravidelne lietajú dve spoločnosti - Tara a Simrik Airlines. Nepravidelne jedna - Nepal Airlines. Tá má letenky za 90 USD, ale čo vám pri predaji nepovedia je to, že odletí len vtedy, keď má plné lietadlo. A to znamená čakať niekedy aj 2-3 dni. Navyše táto aerolinka nemá zrovna najlepšiu povesť.

Zo strechy si všímam, že lietadlá Simriku sú veľmi ťažkopádne - sťažka po štarte stúpajú, pričom sa na konci dráhy ledva odlepia od ranveje, pri pristávaní brzdia až do konca dráhy. Zjavne sú preťažované, a keďže vo mne dozrieva rozhodnutie vrátiť sa do Pokhary lietadlom, jasne to vyzerá na Tara Airlines.
Plán je pomotať sa po Jomsome, a potom sa autobusom za 1,5 hodiny doviezť na otočku do Muktinathu, a vrátiť sa ešte dnes naspäť. Tak sa motáme, chodíme po stupách a (neúspešne) aj miestnych múzeách.

Krajina Mustangu je suchá a vyprahnutá. Leží v zrážkovom tieni - všetok vlhký vzduch, ktorý sem prichádza z Indického oceánu, sa vyprší na osemtisícových masívoch Annapúrn a Dhaulágirí. Sem iba občas doputujú chudobné zbytky zrážok.
Dolfík stretáva svojho prvého jaka v živote. Zhodou okolností je to mláďa, a ďalšou zhodou okolností sa práve kŕmi pri čerstvo zoťatých stromoch. Dolfík láme vetvičku a milého jaka chvíľu kŕmi sám.
Zdá sa, že empatia s nepálskymi deťmi, ku ktorej ho vedieme, má svoje ovocie. Neďaleko zbadá dve miestne dievčatká, ktoré sa o niečo handrkujú. Mladšia sa nakoniec usedavo rozplače. Dolfík sa pýta, či ešte máme tie čokoládové keksíky, ktoré drankal už od Pokhary, ale dostal ich až dnes. Zostali mu už len dva posledné, ale aj tak jeden zobral a odniesol ho nešťastnému dievčatku. Maťa sa skoro rozplakala... Podotýkam, že tie keksy má naozaj rád a veľmi si ich šetril, aby mu ostali aj na večer.

Aj keby si nič viac z dovolenky v Nepále neodniesol, už len táto príhoda stála za všetko vynaložené úsilie aj peniaze. Myslel som, že takéto veci sa stávajú len v lacných seriáloch.
V ubytovni sa Dolfík zrúbe z prudkých drevených schodov. Ale dosť sa za to hanbí (lebo sa na schodoch bláznil a to má zakázané), tak si nedovolí plakať - rýchlo sa postaví a frčí ďalej, akože sa nič nestalo. Až po desiatich minútach sa nesmelo prizná, že ho bolí bok...
Obaja na Dolfíkovi pozorujeme, ako za ten posledný týždeň vyspel. Situácie, ktoré by ešte pred odletom riešil ako malé decko, rieši dnes s oveľa väčšou dávkou suverenity, vyspelosti a nápadu. To je - aspoň pre mňa - skutočný zmysel dovolenky s malým dieťaťom v cudzích krajinách. Neočakávam, že by si ten výlet pamätal ako my dospelí, takže z „dospeláckeho“ hľadiska z takejto dovolenky nič nemá. Ale to množstvo nových podnetov úplne iného druhu ako doma, a zároveň neustála prítomnosť rodičov, ktorí mu ukazujú, ako na tie podnety reagovať - to ho posúva míľovými krokmi vo vývoji ďalej. Je to naozaj skoková zmena.


Let do Pokhary

Let z Jomsomu do Pokhary je v zásade zbytočný, ale Maťa sa podvolila, že tým lietadlom poletí, aj keď sa bojí - predsalen terigať sa 8-9 hodín autobusom po tých najhorších cestách, aké si len vie človek predstaviť, nie je nijako lákavá predstava. A najmä, pre Dolfíka to budú ďalšie neopakovateľné zážitky, ktoré ho zasa posunú trochu ďalej.

Našťastie nie je ani v sezóne žiadny problém večer kúpiť letenky a ráno odletieť, tak túto možnosť využívame. Zdá sa, že ak je Dolfík správne motivovaný, nemá so skorým vstávaním žiadne problémy. Bez reptania sa zobúdza o piatej a ide s nami do kancelárie Tara Airlines zaplatiť letenky, ktoré sme včera iba zarezervovali, lebo platobný terminál mal šéf zamknutý v skrini.
Na lietadlo čakáme na okraji dráhy a sledujeme pristátie. Zaujímavé je, že prvé lietadlo (Tara) ešte ani neodrolovalo z pristávacej dráhy, ale druhé (Simrik) už nalietava na pristátie. Medzi dosadnutiami uplynie asi minúta. Chcem veriť, že to naozaj majú tak dobre zvládnuté... Piloti vypínajú len motor na ľavej strane, kde sú nástupné a batožinové dvere, aby mohli čo najrýchlejšie zasa odštartovať.

V lietadle sa nám podarí ukoristiť prominentné miesta hneď za kabínou pilotov, takže máme krásny výhľad na všetko, čo robia.
Dolfík nás znova prekvapuje, ako si dokáže pospájať veci. Správne identifikuje Dhaulágirí aj vyhliadkovú vežu na Poon Hille, na ktorej sme boli pred pár dňami a teraz pod ňou letíme (na fotke nižšie to je tá malá bodka na pahorku v strede). Orientačný zmysel má už teraz lepší ako jeho mama.
V Pokhare sa opakuje blesková vykládka a nakládka lietadla. Ešte ani nevyjdeme z letiska a prvé lietadlo už štartuje. Druhé minútu po ňom.

Konečne sa ubytujeme v hoteli Diplomat, rezervovali sme si ho ešte pred odchodom na trek. Domáci sú naši starí známi, bývali sme tu už pred pár rokmi, keď mi omrzli paprče a vypĺňali sme čas do návratu na Slovensko. A pri ďalších dvoch výletoch som tu bol sám.

Rám si s Dolfíkom padnú do oka, ochotne si s ním kope, dokonca ho berie aj na výjazd skútrom po meste. Pre našinca to znie ako nebezpečná vec, v Nepále sa však jazdí veľmi pomaly a ohľaduplne, takže žiadne obavy nemám.
Dolfík s domácimi dokáže viesť pomerne zmysluplnú debatu typu Ako sa voláš?
V angličtine!

Pri prechádzkach po meste sa musíme často zastavovať v neďalekom obchodíku s handrami, kde majú akvárium s velikánskou červenou rybou. Ale Dolfíkovi pripadá, že je príliš sama a je jej smutno, tak jej musí robiť spoločnosť.
V Pokhare ostávame štyri noci, napriek tomu tu máme dosť čo robiť a vidieť. Rozkvitnuté záhrady pri jazere, výhľady, panorámy... Jedno doobedie nám po celý čas lieta nad hlavami vrtuľník, ktorý štartuje z vojenskej posádky asi 100 metrov od hotela. Trénujú štarty a pristátia, s okruhmi nad jazerom. Tak si sadáme na breh a pozeráme sa na tú šou, veľký nákladný vrtuľník zatáča asi 15 metrov nad nami.
Vodopády Devis Fall sú najnovšie ohradené tak nezmyselne, že z vodopádu nie je vidno vôbec nič. Zato ľudí je tam trojnásobne viac.
V priľahlej posvätnej jaskyni je zasa uzavretá tá najzaujímavejšia zadná časť, odkiaľ je vidno kotol vodopádu. Škoda.
Večer v reštaurácii zabúdame objednať naan, našťastie Dolfík na to nezabúda a po anglicky si ho objedná sám. One butter naan, please!

Tabuľka na kreslenie je naozaj skvelá vec. Je malá, ľahká a skladná, pritom zabaví dieťa aj na desiatky minút, keď sa rodičia potrebujú sústrediť na iné veci. Kreslí si obrázky, písmenká, mapy... Na našich cestách je to spolu s autíčkami základná hračka.
Jeden deň venujeme horolezeckému múzeu za letiskom. Z Lakeside (turistická štvrť Pokhary) sa tam dá dôjsť aj peši a po ceste sa popozerať na lietadlá.
Pred múzeom je veľký kamenný model osemtisícovky Manaslu, na ktorý sa dá vybehnúť. Z vrcholu je pekný výhľad na panorámu Annapúrn. Dolfík je už z toho opakovania názvov vrcholov trošku zmagorený, z Machhapuchre robí „Mačhapučre South“.
Je sezóna, takže v múzeu funguje aj audiovizuálna miestnosť - kino s filmom o živote v nepálskych horách. Celkovo sa dá povedať, že je toto múzeum jedno z najlepších tématických múzeí, aké som kedy navštívil. Nič tak kvalitné by som v Nepál nečakal, je tu zdokumentovaná erózia hôr, zmenšovanie ľadovcov atď.

Ďalšia sekcia sa venuje osemtisícovkám - pôvodu názvoslovia, horolezcom, dokonca je vystavená aj pôvodná výbava, s ktorou sa pred desiatkami rokov na tie hory liezlo. Len stan bez tyčiek je väčší, ako môj komplete naložený bágel, ktorý nosím na niekoľkotýždňové treky.
V areáli je aj veľmi slušná reštaurácia s primerane nízkymi cenami. Chvíľu síce trvalo, kým objednávku priniesli, ale chuťovo to stálo za to.
Sarangkot je kopec na protiľahlom brehu jazera oproti World Peace Pagode. Je to známe miesto pre paraglajdistov, ktorí sa okolo neho roja ako muchy. Je to aj miesto, kam sa chodí na vyhliadku skoro ráno pozorovať východ Slnka s panorámou Annapúrn na jednej strane a jazera Phewa na strane druhej.

Lanovka do Manakamany

Na spiatočnú cestu z Pokhary do Káthmandu sa chceme odviezť autobusom z autobusovej stanice. Dolfík domáceho uprosil, aby ho odviezol skútrom, my s Maťou ideme slušne taxíkom.
Z turistického autobusu vystupujeme v polovici cesty v Kurintare neďaleko veľkej križovatky hlavných ťahov v Muglingu. Cieľ je lanovka do Manakanamy, posvätného a uctievaného miesta na hrebni hôr. Lanovka v Nepále je síce dosť podozrivá vec, ale upokojuje ma skutočnosť, že ju stavali Švajčiari.

Problém je, že pri nej žiadna zastávka turistických autobusov nie je. Je to „atrakcia“ skôr pre domácich a indiánov, bieli turisti sem chodiť nezvyknú. Musíme teda zaplatiť celý lístok až do Káthmandu, vystúpiť, a potom si od lanovky nájsť a zaplatiť nejaký lokálny autobus, ktorý nás až do Káthmandu dovezie.
Na WC Maťu zaujme vysvetlenie, ako používať záchody západného typu.
Manakamana je pútne miesto, čo znamená, že je plné miestnych ľudí aj Indov. V obchodíkoch pozdĺž cesty od lanovky k chrámu sa dajú kúpiť nielen všemožné cetky, ale aj kohúti či kozy na obetu v chráme. A áno, robia sa tu krvavé obety.
Chrám samotný je síce práve v rekonštrukcii, ale svätyňa funguje. Vstupuje sa do nej naboso (ako do každej hinduistickej či budhistickej svätyne), ale dokonca aj námestie pred ňou je celé pokryté bordelom a krvou z mŕtvych zvierat. Na murovanom oltári sa spaľujú obetné dary.
Vraciame sa k lanovke, pričom sa miestni už nefotia iba s Dolfíkom, ale aj so mnou. A na veľkú radosť Mati dokonca jedna skupinka žiada o fotku aj ju. Bohužiaľ som ju pritom nestihol odfotiť, aj keď ma o to prosila - mal som plné ruky práce so svojimi fanúšikmi...

Pri lanovke zisťujeme, že od 12.30 do 13.30 h nepremáva. Prestávka. Využívame to, a do záhradnej reštaurácie sa ideme najesť. Dlho trvá, kým nám z búdy, čo je kuchyňa, krojovaná princezná prinesie chuťovo banálne jedlo...
Keď sa vrátime k lanovke, zisťujeme, že sa tam urobil asi tristočlenný rad. Sakra, budeme mať čo robiť, aby sme dolu vôbec ešte chytili nejaký autobus.

Lístok na lanovku pre cudzincov stojí 20 USD na osobu, pre domácich 400 rupií (3,50 €). Čakal by som, že za tú nehoráznu sumu budeme mať nejaké privilégiá, napríklad že nebudeme musieť čakať v rade s neukáznenými a predbiehajúcimi sa indiánmi... Nič také. Po hodine a pol sa konečne dostávame do lanovky.
Pod lanovkou si v reštaurácii vyzdvihujeme odložené ruksaky. Keby sme vedeli, čo nás čaká, zobrali by sme ruksaky hore a prespali v niektorom z hotelov v Manakamane. Pár ich tam vyzeralo celkom dobre. To by umožnilo na druhý deň chytiť nejaký turistický autobus do Káthmandu, ktoré tadeto prechádzajú doobeda. Poobede len lokálky. Síce by to znamenalo druhýkrát zaplatiť plnú cenu za lístok z Pokhary do Káthmandu, ale vo svetle neskorších udalostí by som to určite radšej urobil...

Pred bránou práve asfaltujú hlavnú cestu. Za plnej premávky, takže sa vnárame do zmäti áut, autobusov, ľudí, valcov a stavebnej techniky.
Chytáme asi posledný autobus naším smerom, bohužiaľ už nie je miesto, tak ideme nastojáka. Až neskôr sa jedno miesto uvoľňuje, tesne pred Káthmandu aj druhé. Pri čuracej prestávke si v jednom zo stánkov Dolfík sám vypýta aj zaplatí džús. Po anglicky, aj keď tentokrát som ho musel dopredu inštruovať, lebo teta mu nerozumela. Šikulák.
V Káthmandu sa dostávame do totálnej zápchy, hýbeme sa iba občas. Dvadsaťminútový prejazd nám trvá 2,5 hodiny. Ide ma rozhodiť! Takže od lanovky až do cieľa nám to trvá skoro 6 hodín!

V Káthmandu Maťa rezervovala celkom príjemný hotelík Kathmandu Garden House na okraji Thamelu, mimo prepchatého turistického centra. Chvíľu nám trvá, kým ho nájdeme, najprv pobeháme zopár známejších hotelov s podobnými názvami - Kathmandu Garden Home, Kathmandu Garden Hotel atď.

Samotné ubytovanie je síce pomerne drahé (18 USD za izbu), ale je naozaj čisté, tiché, a ceny za jedlo sú asi polovičné oproti tým turistickým priamo v Thameli. A majú tu aj malého šarkana v Dolfíkovom veku. Takže malé autíčko z Lega, ktoré sme kúpili asi za dve eurá na pumpe, Dolfík skladá a daruje mu ho. Na oplátku sa mu fešák radostne smeje, keď sa potkýna na schodoch... Ale aj Dolfík to berie s humorom, lebo spadnúť na schodoch je fakt veľká bžunda.

Atrakcie v Káthmandu

Hlavné mesto Nepálu nie je pre deti zrovna najbezpečnejšie. Typicky ázijská preplnená doprava, všadeprítomný prach a bordel... Napriek tomu je tu pár miest, kam sa s dieťaťom oplatí ísť a urobiť program na jeden-dva dni.

Rikšou si ideme pozrieť Durbar Square, aj keď je poničené nedávnym zemetrasením. Obnovuje sa len veľmi pomaly. Ale čím menej sa tam dá vidieť, tým vyššie je vstupné pre turistov - aktuálne je to 1000 rupií (8,75 €).
V Garden of Dreams na Tridevi Road je síce vstupné tiež (200 rupií, 1,75 €), ale človek na oplátku aj naozaj niečo dostane. Je to príjemné oddychové miesto, pokojné a nepreplnené.
Dolfík si môže voľne a bez dozoru pobehať, konečne sa pohojdať na typickej nepálskej hojdačke, či kŕmiť veveričky a ryby čipsami. Apropó, hojdačka. Je veľmi atraktívna, ale nesmierne nebezpečná. Bez nejakej väčšej námahy sa dieťa hojdá až do výšky 3-4 metre nad zemou, šikovné deti aj vyššie. Každý rok v období jesenných festivalov, kedy sa tieto hojdačky zvyknú stavať, dochádza pri páde k množstvu veľmi vážnych zranení najmä chrbtice. Ochrnutia aj úmrtia sa opakujú rok za rokom. Preto treba dávať veľký pozor, aby sa decká veľmi nerozhúpali. V žiadnom prípade nie štýlom čo to dá.
Zoologická záhrada neďaleko Patanu síce žiadne terno nie je, na druhej strane je typicky nepálska - dá sa ísť, kam sa človeku zachce. Napríklad na dva kroky ku slonovi.
Vo Swayambhunathe Dolfíka fascinujú opice, ktorých je tu neúrekom a voľne pobehujú po celom chrámovom areáli. Je tu aj kopec zvoncov, čo robia poriadny hluk (to je v detskom svete výrazné pozitívum), či jazierko s misou, do ktorej treba hádzať mince. Dolfík ani nikto z práve prítomných netriafa, Maťa aj ja áno.
Stretávame tu dvoch Slovákov, ktorí sa mi ešte pred cestou do Nepálu ozvali tu na blogu. Pekná náhoda, navyše sa mi to nestalo prvýkrát.

Prudkými schodmi s pekným výhľadom schádzame nadol. Dolfíkovi sa veľmi páči budhista recitujúci mantru pri veľkom mlynčeku, ale bojí sa k nemu vstúpiť. Musím tam ísť s ním.
Večer pred odletom ešte navštevujeme Boudhanath, čo je budhistická stupa neďaleko letiska. Práve zapadá slnko, čo robí svetelné pomery na celom námestí o dosť zaujímavejšími, ako cez deň. Supermesiac tomu tiež dosť pomáha.
Potom sa už len veziem taxíkom na letisko a večer odlietame. Skvelá poznávacia dovolenka končí.


Náklady

Celkové náklady na tento výlet pre našu trojčlennú famíliu boli presne 2200 € vrátane leteniek, stravy, ubytovania - jednoducho všetkého. Jediná vec navyše, ktorú som do toho nezarátal, je 300 USD za letenky z Jomsomu do Pokhary, pretože to bol číry nadštandard. Chcel som, aby mal Dolfík zážitok, a aby sa Maťa nemusela trepať celý deň autobusom po naozaj mizerných prašných cestách. Mne osobne by autobus nijako zásadne nevadil, údolie Kali Gandaki mám rád (stačí si sadnúť k okienku otočenom na východ do koryta rieky). Takže pokiaľ dieťa lietadlá nezajímajú, presun do Pokhary stojí 35 USD namiesto 300.


VOĽNÝ VÝBER Z CIEN:

Letenky VIE-KTM: 1200 €.
Víza: 40 USD dospelý, dieťa zdarma.

TIMS: 20 USD dospelý, dieťa nepotrebuje.
Vstupné do NP Annapurna: 20 USD dospelý, dieťa zdarma.

Jedlo pre trojčlennú rodinu v KTM/Pokhare: 7-10 €.
Jedlo pre trojčlennú rodinu na treku: 7-12 €.
Balená voda 1 l: 0,25 (v KTM) až 2 € (Ghorepani).

Izba s kúpeľňou v Káthmandu: 10-30 USD.
Izba s kúpeľňou v Pokhare: 10-15 USD.
Izba s kúpeľňou na treku: 5-20 USD.

Turistický autobus KTM-Pokhara alebo späť: 800 NPR (7 €).
Taxi z Pokhary do Nayapulu: 2000 NPR (17,50 €).
Autobus Ghasa-Jomsom: 800 NPR (7 €).
Autobus Jomsom-Pokhara: 1700 NPR (15 €).
Autobus Jomsom-Muktinath: 450 NPR (4 €).
(V autobusoch sa kupuje miesto, takže ak dieťa vlastné sedadlo nepotrebuje, ide zdarma.)

Jednosmerná letenka Jomsom-Pokhara: 110 USD, dieťa 75 USD.

Lanovka na Manakamanu: 20 USD/os., dieťa do 1 metra výšky zdarma.


Poznámky: Nepálske názvoslovie vychádza z najpoužívanejšieho anglického prepisu, aby si ho ktokoľvek vedel nájsť na mapách alebo internete. Takže namiesto správneho slovenského prepisu Mačhapučre alebo Khumdžung píšem Machhapuchre a Khumjung.

Všetky ceny sú prerátané kurzom platným pre november 2016, 114,50 rupií za euro.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Prihlásiť na odber: Zverejniť komentáre (Atom)